Televízne stanice radi vysielajú Telenákupy, v ktorých ponúkajú divákom rozličné druhy tovaru. O každom povedia chvály, aby získali záujemcov. Potom už stačí iba vytočiť telefónne číslo a výrobok si objednať. A kto zavolá hneď po odvysielaní, má šancu dostať ešte aj čosi navyše.

Keby Ježiš chcel robiť nábor záujemcov pre svoje kráľovstvo, náš prvý dojem by bol, že nerozumie reklame, keď hovorí: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.

Na prvý pohľad tieto slová skôr odpudzujú, než priťahujú. Ale to len vtedy, keď ich chápeme povrchne, keď povrchne zmýšľame o kríži a o sebazaprení.

Kríž povrchne chápeme vtedy, keď sa nazdávame, že nebeský Otec prikázal Synovi, aby sa dal ukrižovať. Pri takom chápaní kríža by sme samozrejme neboli nadšení. Pozerajme naň vo svetle Písma. Otec nerozkazuje Synovi, ale posiela ho na svet, aby každý, kto uverí v neho, mal večný život. Teraz počujme, Ježišove slová: Neprišiel som sám od seba, ale pravdivý je ten, ktorý ma poslal a vy ho nepoznáte. Aj svoj život položím za ovce. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. Nik mi život neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Z týchto slov vidíme, že v Ježišovom ukrižovaní nehrá úlohu Otcova záľuba v jeho mukách, ale Boží Syn chce priviesť ľudí k večnému životu aj za cenu vlastnej smrti.

Takisto je to aj so sebazapieraním. Ani sebazaprenie si nesmieme predstavovať tak, že Boh si „pochutnáva“ na tom, keď si niečo odriekneme, akoby nás chcel tým obrať o radosti života. Naopak, sebazaprenie má pozitívny vnútorný význam pre každého z nás.

Indický filozof a spisovateľ Mouni Sádhu vysvetľuje ľudom, nekresťanom, pozitívny význam sebazapierania takto: Športovci si trénujú telo každodenným cvičením. Aj silu ducha treba trénovať každodenným cvičením, ktorým sú sebazaprenia. Každý deň si treba dobrovoľne niečo dovolené a prijemné odrieknuť, pretože každým odrieknutím narastá v človekovi sila ducha, akoby sa nabíjala batéria jeho duchovných síl. Preto radí ľuďom: Odrieknite si pohár obľúbeného nápoja, kávu, víno, koňak, cigaretu, zábavu, hudbu, televíziu… Odriekajte si rozprávanie o sebe, samochválu, sebapovyšovanie, sebazdôrazňovanie, aby tak narastala sila vášho ducha. Raz táto sila dosiahne takú intenzitu, že bude mať podmanivý, ba až liečivý účinok na iných.

Mouni Sádhu svoje slová potvrdzuje príkladom zo života kresťanského svätca Serafína. Žil v drevenej chalupe uprostred lesa v ustavičnom sebazaprení, takže jeho duchovná sila stále narastala a pôsobila na ľudí, ktorí sa s nim stretávali. Dozvedela sa o ňom manželka miestneho gubernátora, ktorý ležal nevyliečiteľne chorý s ochrnutými údmi. Lekári o ňom súdili, že bude žiť už len pár týždňov. Jeho manželka urobila posledný zúfalý pokus. Priviezla ho k mníchovi. Keď kočiar zastal pred chalupou, sluhovia zložili gubernátora a posadili ho na stoličku pred chalupu. Serafín sa obrátil na gubernátora s otázkou: Ako sa máte? On odpovedal: Umieram, Otče, umieram. A svätec: Dobre vám urobí prechádzka po lese. Gubernátor zvážnel: Prečo sa mi posmievate, veď vidíte, že sa nemôžem pohnúť? Dobre, dobre, ale teraz to skúsite v mene Božom so mnou, ja vás podržím. Zdvihol nevládneho muža zo stoličky a začal s ním robiť kroky, pričom každý krok bol pevnejší. Až napokon gubernátor zvolal: Ja chodím, som zdravý! Od veľkej radosti a vďačnosti padol pred svätcom na kolená, ale on ho dvíhal a vravel: Čo to robíte? Bohu patrí vďaka, poklona a chvála!

V dnešných časoch môžeme uviesť príklad uzdravenia, ktoré sa pripisuje pápežovi Jánovi Pavlovi II. V Liverpoole v Anglicku žila matka troch detí Kay Kellyová, postihnutá rakovinou. Prepustili ju z nemocnice ako nevyliečiteľne chorú. Pred smrťou zatúžila ešte vidieť Svätého Otca. Pomocou rehoľníkov sv. Kolumbána dostala sa do Ríma a na všeobecnej audiencii ju posadili do prvého radu. Keď pápež prechádzal pomedzi prítomných a videl chorú na smrť, objal ju ako dieťa. V tej chvíli pocítila úľavu v tele. Stalo sa to v marci 1979 a lekári museli uznať, že tá, čo mala zomrieť, je úplne zdravá nevysvetliteľným spôsobom.

Nevysvetliteľným spôsobom? Ale veď o Svätom Otcovi vieme, že od mladosti bol veľkým askétom, ako športovec vedel pestovať svoju telesnú silu a odolnosť. A tiež vedel ako vynikajúci a svätý kňaz rozličnými sebazapreniami rozmnožovať v sebe duchovnú silu, a to až do takej miery, že jeho osobnosť účinkovala na ľudí podmanivo, povzbudivo, strhujúco a v tomto prípade aj liečivo.

Chápeme, aký úžasný pozitívny význam má pre život sebazaprenie? Ešte by sme mali hľadieť naň s pohŕdaním? Ešte si budete myslieť, že sebazaprenie nemá miesto v živote moderného človeka? Nebadáme vari, že sebazaprenie chápané v celej hĺbke je celkom moderným slovom? Či nie sme dnes svedkami toho, aké tvrdé sebazaprenia si ukladajú športovci? Lenže viac než športovci potrebujú dnes sebazaprenie ľudia, ktorí žijú v rodinách a v rozličných spoločenstvách. Koľko je tam nervozity, hnevu, nadávok… Prečo? Lebo členovia týchto spoločenstiev nemajú dosť duševnej sily. Odkiaľ ju však majú brať, keď si neukladajú drobné sebazaprenia? Aká je to hlúposť, chcieť mať silu bez cvičenia!

Z toho nám plynie, že my kresťania, si musíme sebazaprenia obľúbiť viac než iní ľudia, pretože Ježiš nám ich nielen predpisuje, ale nás v nich aj posilňuje svätými sviatosťami. On povedal: Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia. My kresťania musíme viac ako iní konať sebazaprenie, preto Pavol Korinťanom napísal: Každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný.

Dnešná nedeľa nás uistila, že Ježiš nebol zaostalý v otázke reklamy, keď pre dosiahnutie svojho kráľovstva požaduje sebazaprenie. Chápe ho ako jedinečný prostriedok k tomu, aby sme bolí duchovne silní, dokonalí, príjemní a večne šťastní ľudia. Snažme sa aj v tomto týždni každý deň si uložiť dajaké drobné sebazaprenie, aby sme sa tým zdokonaľovali v láske k Bohu aj k ľuďom.