Kňaz mal predkrstnú náuku. Zúčastnilo sa na nej viacero rodičov, ktorí mali záujem o krst svojho dieťaťa. Jeden manželský pár ho však upútal. Na prvý pohľad bolo vidno, že majú dajaké nejasnosti. Po skončení poučenia ich zadržal a spýtal sa, čo sa deje. Prehovoril otec: Ja o krst svojho dieťaťa nestojím, ale keď manželka stále nalieha – súhlasil som. Krstný lístok však nepodpíšem, lebo nechcem, aby tam bolo moje meno, keď s tým nesúhlasím. Kňaz poznamenal, že krstný lístok sa prepíše do Matriky. Otec na vysvetlenie kňaza reagoval: Dúfam, že výpis z Matriky nikdy nebude potrebovať. O to sa postarám! Pre otca bol krst iba formalitou a divadlom. Bol presvedčený, že pre jeho dieťa to bude prvý aj posledný náboženský obrad.

Možno ktosi poznamená: To sme ale pekne začali dnešnú nedeľu! Po krásnom evanjeliu o Ježišovom krste, musíme počúvať takýto príbeh. Veď je úplne jasné, že onen muž vôbec nechápe význam krstu. Ale my, predsa, pristupujeme k tejto sviatosti s najlepším úmyslom. Ale je to skutočne tak? Vidieť na našom živote, že sme pokrstení? Je pre nás táto sviatosť naozaj najpotrebnejšia, odvíja sa z nej celý náš duchovný život? Neviem, neviem, či máme čisté svedomie, preto by som dnes spolu s vami sa zamýšľal nie nad Ježišovým, ale nad naším krstom. Krst je úžasný, lebo sa pri ňom deje to, čo pri Ježišovom krste: Otvoria sa nebesia, ktoré pre dedičný hriech boli nad človekom zatvorené, do jeho duše vstúpi Duch Svätý, ktorý prináša milosť posväcujúcu a človeka urobí účastným nebeského kráľovstva. V tej chvíli aj nad ním znejú slová nebeského Otca: Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra, v tebe mám zaľúbenie. V tej chvíli sa stávame aj členmi Cirkvi a vďaka sviatostiam, ktoré vysluhuje, náš život je dokonalejší. Môžeme v kruhu bratov a sestier spolu s kňazom prinášať obetu svätej omše, v ktorej sa zvýrazňuje obeta celého nášho života. Cez Cirkev náš život a naše skutky dostávajú nadprirodzenú hodnotu.

Tieto skutočnosti muž z predkrstného stretnutia nepoznal, preto tak konal. Neveril v úžasnú silu krstu, neuvedomoval si jeho hodnotu pre pozemský a najmä pre večný život. Možno táto úvaha rozdelila aj nás. Niekto si povie: Ja sa snažím denne uvedomiť si svoj krst a usilujem sa podľa neho aj žiť. Iný zasa si povie: Ja som veľa toho zameškal. Krst som prijal pred desaťročiami, rodičia nás doma k viere neviedli a sám som svojim deťom veľa toho neodovzdal. Je vôbec možná ešte náprava? Náprava je vždy možná. Pokiaľ žijeme, Boh nám dáva šancu. Vždy môžeme sa k nemu primknúť a vzdelávať sa vo viere. Keď dokážeme prejaviť aj navonok, že to myslíme úprimne a zmysel života nachádzame v Bohu, to bude najkrajší apoštolát.

V našej farnosti prebieha každoročne príprava dospelých k prijatiu sviatostí. Keď som raz rozprával o význame krstu, o tom, čo sa s nami udeje pri jeho vyslúžení a o tom, ako ho príde udeliť sám pán biskup, ozvalo sa z pléna: Som vôbec toho hodný? Priznám sa, radšej som na poznámku nereagoval, lebo aj mňa tento človek zahanbil svojou hlbokou vierou. Tešil som sa, že naša spoločná práca, vďaka milosti Ducha Svätého, priniesla ovocie.

Aj my si často uvedomme význam svojho krstu a jeho hodnotu zvestujme tým, ktorých nám Boh zveril. Pamätajme na túto skutočnosť aj v nastávajúcom týždni, aby z nášho života bolo vidieť, že sme Božie deti, Ježišovi bratia a sestry aj členovia katolíckej Cirkvi.