Svet je preniknutý osudmi ľudí, ktorí v ňom žijú. Pre jedných sú radostné, pre iných zasa bolestné. Čítal som príbeh z 1. svetovej vojny o rodine, ktorá dostala správu, že otec na bojisku zahynul. Smútila žena, plakali malé deti a hoci ešte dobre nechápali, čo sa stalo, vedeli, že je to veľké nešťastie. Za otca sa pomodlili, dali zaňho slúžiť sväté omše a s odovzdanosťou do Božej vôle znášali bolesť a žiaľ. Pomaly plynuli týždne a mesiace. Jedno nedeľné popoludnie sedela matka s deťmi pri stole a spomínali na otca. Zrazu pod oknami začuli kroky, otvorili sa dvere a dnu vstúpil muž oblečený vo vojenskej uniforme, ich otec. Iste si viete predstaviť radosť, ktorá v okamihu v dome zavládla. Bol ranený, padol do zajatia a odtiaľ sa mu podarilo utiecť. Keď ho manželka uvidela, skríkla: Ty si tuším vstal z mŕtvych!

V dnešný deň aj Cirkev prežíva veľkú radosť. Radosť z kohosi, kto naozaj vstal z mŕtvych. Radosť z Ježiša Krista, ktorý premohol smrť a otvoril nám večný život. Táto skutočnosť ale netešila všetkých. Vždy sa našli ľudia, ktorí sa ju snažili prekrútiť a hľadali argumenty, ktoré by ju vyvrátili.

Spomeňme aspoň niektoré:

Ježiš nebol v skutočnosti zabitý, ale ležal iba zdanlivo v hrobe. Aká je na to odpoveď? Ak niekto dostane do srdca ranu, do ktorej môže neveriaci Tomáš vložiť svoje rybárske prsty, z ktorej vytečie krv a voda, môže zostať živý?

Apoštoli ho ukradli a povedali, že vstal z mŕtvych. A odpoveď? Ak vojaci nespali, ako im, udatným rímskym žoldnierom, ho mohli vziať bezbranní a vystrašení ľudia? Ale ak spali, ako môžu vedieť, že ho ukradli apoštoli?

Evanjelium píše, že zavčas rána bolo zemetrasenie. Náhrobný kameň sa otrasmi odvalil, v zemi vznikli pukliny a Kristus sa do jednej z nich prepadol. Čo odpovedať na toto tvrdenie? Zdalo by sa dosť prijateľné, nebyť poskladaného plátna a šatky, do ktorých bol Ježiš zabalený. Prečo ostali v hrobe a neprepadli sa spolu s jeho telom?

Apoštoli si to všetko vymysleli a neskôr napísali. Ako odpovedať? Otázkou: Dal by si niekto z nás odrezať kúsok ucha na dôkaz, že verí všetkému, čo sa hovorí napríklad o Jánošíkovi? Apoštoli pre skutočnosť Ježišovho zmŕtvychvstania si dali odťať hlavy, prepíliť sa, stiahnuť z kože, ukrižovať, vhodiť do vriaceho oleja… Je medzi nimi dokonca aj Tomáš, ktorý spočiatku vôbec neveril, ba aj Pavol, ktorý prenasledoval tých, ktorí verili, že Ježiš vstal.

A tak vidíme, že všetky argumenty proti Ježišovmu zmŕtvychvstaniu sa dajú veľmi jednoducho vyvrátiť. Preto môžeme slávnostne prehlásiť: Aleluja, radujme sa, Kristus Ježiš z mŕtvych vstal! Vďaka tejto skutočnosti sa zmierime s vlastným utrpením, krížom, bolesťou a nepochopením. Vďaka Ježišovi vieme, na čo žijeme. Preto sa dnes všetci zapáľme túžbou po stretávaní s ním. Kde sa môžeme s Ježišom najčastejšie stretnúť? Pri svätej omši a svätom prijímaní, vo sviatosti zmierenia, pri modlitbe a v našich blížnych. Aké boli však tie naše stretnutia? Koľkokrát sme zlyhali? Preto sme sa vyznali zo svojich zlyhaní v dobrej veľkonočnej spovedi a na záver sme sľubovali polepšenie. Dodržme, čo sme sľúbili, kráčajme za Kristom a dajme tak najavo, že on je zmyslom nášho života.

Maďarská televízia vysielala v roku 1989 interview s Nelli Coomanovou, ktorá získala zlatú medailu na 2. halových MS v atletike v Budapešti. Reportér sa jej spýtal: Máte na prvom mieste v živote šport? Ona odpovedala: Šport nie! Tak čo potom – manžela? spýtal sa prekvapený novinár. Ani manžela, odpovedala. Tak čo? Na prvom mieste mám Boha, na druhom manžela a na treťom šport. Prekvapený reportér sa zmohol na čudnú otázku: A manžel o tom vie? Nelli sa usmiala a povedala: Áno, vie. On tiež má na prvom mieste Boha a dúfam (šibalsky sa usmiala) na druhom mieste mňa. Potom sa milo pozrela na novinára a pokračovala: Neviem, či ste veriaci, ale skúste sa s ním rozprávať (ukazujúc prstom na nebesia) on nám vždy pomôže.

Nie je to krásne a neobvyklé vyznanie viery v Boha?! Aj my sa s ním často stretávajme, prijímajme ho a realizujme sa v ňom. Napravme svoj doterajší život a orientujme ho na Ježiša, lebo on žije!