Čo dnes Pavol vo svojom liste Filipanom – a vlastne aj nám – hovorí? Máme sa radovať?! Teraz, keď sa možno topíme v duchovných problémoch? Keď nás tlačia do depresie naše zlé medziľudské vzťahy? Keď nás veľmi trápia materiálne starosti? Keď sme vo finančnej kríze? Alebo keď nám neslúži zdravie? A čo je najhoršie, Pavol hovorí: Ustavične sa radujte! Ešte by sa dalo pochopiť, keby Pavol povedal: Keď je vám dobre, tak sa radujte. To áno, to by sme mu ešte uznali. Ale ustavičná radosť? Myslím, že niektorí z nás, ktorí sme tu prítomní, prežívajú momentálne veľmi ťažké chvíle a majú sto chutí povedať: Apoštol Pavol, nepreháňaš to trochu? Nedostal si počas svojho pobytu na púšti úpal?“

Sú to silné slová, ale od človeka, ktorý je možno na pokraji svojich fyzických a psychických síl, to môžeme očakávať a chápať.

Zamyslime sa ale nad Pavlovými slovami: Ustavične sa radujte v Pánovi! Aby sme sa mohli radovať, musíme mať dôvod. Nikto sa neraduje bezdôvodne. Radujeme sa, ak niečo výhodne kúpime, ak niečo pekné vidíme, radujeme sa, keď počúvame krásnu hudbu, máme radosť, keď stretneme priateľa, keď nám to „klape“ v medziľudských vzťahoch. Radosť cítime, keď sa nám darí v duchovnom živote.

Čo bol dôvod Pavlovej radosti? Určite nie jeho život. Ako sám hovorí: Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde veľa ráz v pôstoch v zime a nahote. A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi (2 Kor 11, 24 – 28).

Na prvý pohľad nešťastný človek. Chudobný, často hladný, neustále v nebezpečenstve, opustený priateľmi… Prečo sa teda raduje? Lebo jeho radosť spočíva v Pánovi.

Poznám príbeh istého černošského chlapca. Narodil sa v jednej africkej krajine, teraz žije v Nemecku ako utečenec, no ak sa mu všetko podarí, vybaví si pas a bude môcť navštíviť svojich príbuzných. Ale pekne poporiadku. Keď mal tento chlapec dvanásť rokov, vypukla vojna. Jeho rodina sa rozpŕchla do celého sveta, dodnes ich nevidel, sú len v písomnom kontakte. Tento chlapec musel narukovať do armády. Musel pochodovať dlhé vzdialenosti, spať pod holým nebom za každého počasia, hladovať, kradnúť a dokonca strieľať do ľudí. Jeho spolubojovníci však na ňom videli, že nikdy nestráca optimizmus a nádej. To ma naučila moja matka, hovorieval, vždy vravela, aby som sa snažil vo všetkom vidieť aspoň čosi dobré. A neustále mi pripomínala, aby som prosil Pannu Máriu o pomoc a pevne veril, že všetko raz dobre dopadne. A takto prešlo veľa rokov. V týchto podmienkach sa z chlapca stal odvážny muž. Keď mal potom príležitosť ujsť, využil ju. Dnes je v Nemecku a stále je plný optimizmu. Ak sa mu podarí získať pas, možno už na Vianoce bude so svojím bratom v Anglicku.

Nech sú naše problémy hocako ťažké a vážne, nepoddávajme sa im úplne. Nech popri tom všetkom cítime radosť z toho, že sme Boží. Stará sa o nás Pán vesmíru, ktorý presne vie, čo potrebujeme. Pavlova radosť pramení v nádeji. Pavlova nádej je v nebi: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. (1 Kor 2, 1) Majme aj my nádej v nebi, tak ako Pavol. Ak zotrváme v priateľstve s Bohom, máme nádej, budeme dedičmi nebeského kráľovstva. A táto nádej bude prameňom našej ustavičnej radosti v Pánovi.