Kontakt
4. pôstna nedeľa – rok C
K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.“ Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ A začali hodovať. Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: „Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.“ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.“ On mu na to povedal: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“
Lk 15, 1 – 3. 11 – 32
Myšlienky k homílii diakona Juraja Valúšeka
Asi sa medzi nami nenájde nikto, kto by nepoznal podobenstvo o márnotratnom synovi, ktoré nádherným spôsobom opisuje Božie milosrdenstvo a odpustenie. Keď sa s úprimnou ľútosťou pripravujeme na sviatosť zmierenia, často sa nám vybavuje tento obraz márnotratného syna a milosrdného otca.
Ale priznám sa, že často som premýšľal nad druhým synom, ktorý ostal doma. Nebolo mi vždy celkom jasné, čo tým chce Pán Ježiš povedať. Aby sme to pochopili, musíme si prečítať začiatok celého textu. Za Ježišom prišli farizeji a zákonníci a vyčítali mu, že sa stýka s mýtnikmi a hriešnikmi, ktorí ho počúvali. A milosrdnému otcovi vyčíta jeho „poslušný syn“, že oslavuje návrat strateného syna. Odrazu nám to je jasné: Pán Ježiš hovorí farizejom, že mýtnici a hriešnici, ktorí sa obrátili a počúvajú Ježiša, sú ako stratení synovia, ktorí sa vrátili. A farizeji a zákonníci sú tí poslušní synovia, ktorí už veľa rokov slúžia Bohu a nikdy neprestúpili Pánov príkaz.
Naozaj, farizeji a zákonníci boli známi tým, že do bodky dodržiavali Zákon. Aspoň navonok sa tak javili. No zdá sa, že na formálnom dodržiavaní Zákona a tradícií veľmi lipli. Až tak, že závideli, keď Ježiš chválil tých, ktorí síce boli hriešni, no svoje viny ľutovali. V čom bol hlavný problém farizejov? Boha uctievali perami, ale nie srdcom. Navonok dodržiavali všetky nariadenia, no nebol v tom cit. Boli veľmi plytkí a povrchní, čo sa týka vzťahu k Bohu. Ak by milovali Boha, mali by radosť, že sa do otcovského – Božieho – domu vrátili stratení synovia, t.j. mýtnici a hriešnici. Tešili by sa, že ich bratia sa polepšili a vrátili sa naspäť k ich spoločnému dobrotivému Otcovi.
Nie sme niekedy aj my takí, ako farizeji? Jeden novokňaz mi raz hovoril, ako sa k nemu prišla vyspovedať istá pani. Hovorila: Pán kaplán, ja nemám žiadne hriechy. Nikoho som nezabila, nekradnem, som len doma, nemám komu ublížiť. Kaplán bol dosť prudkej a zároveň huncútskej povahy, a tak jej povedal: Teta, čo to vravíte?! Veď pod vami sa otvára pekelná priepasť!
Ten mladý kňaz mal pravdu. Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo. Mnohí ľudia si často myslia, že hriech je len to, čo skutočne vykonáme. Ale nezabúdajme, že hriechy môžme páchať i v našom srdci! Nenávisť, závisť, zloprajnosť, pomstychtivosť… Tieto hriechy sú často nebezpečnejšie, pretože si ich ľahšie vieme ospravedlniť a tým otupiť naše svedomie.
Aký teda vyplýva pre nás záver z dnešného evanjelia?
Žiť vieru srdcom, nie len zo zvyku. Bohu sa páči úprimná viera, nie naučené ľudské príkazy (Porov. Iz 29, 13 – 16).
Uvedomiť si, že všetci sme hriešni. Nenechajme sa uchlácholiť naším protivníkom, ktorý nám seba samých vykresľuje ako svätcov – ešte máme od pravej svätosti ďaleko.
Napriek tomu, že sme hriešni, Boh nás nekonečne miluje, a ak svoje viny ľutujeme, on nám ich vždy odpustí. Vo sviatosti zmierenia máme vždy cestu k Bohu otvorenú. Preto poslúchnime výzvu apoštola Pavla, ktorý nám dnes v druhom čítaní hovorí: Zmierte sa s Bohom!
Je čas pôstu a my ho môžeme využiť na naše opätovné duchovné obrátenie. Využime k tomu i posolstvo dnešného evanjelia a celý budúci týždeň!
Sväté omše
vo farskom kostole svätého Jána z Mathy (Trojička)
| Nedeľa: | 7:00, 9:00, 10:30, 12:00, 20:00 |
| Pracovný deň a sobota | 7:00, 17:30 |
| Prvý piatok v mesiaci | 7:00, 12:00, 17:30 |
| Prikázaný sviatok v pracovný deň | 7:00, 10:30, 12:00, 17:30, 20:00 |
