Mnohí ľudia si nedávajú pozor na svoje reči, a tak sa často stane, že nás nimi dostávajú do rozpakov. Platí to však aj o nás. Aj my svojimi rečami iných ľudí zahanbíme, pohoršíme alebo im ublížime.

Ale žeby to platilo aj o Ježišovi? Dnešné jeho slová sú zvláštne a mnohým môžu pripadať tvrdé: Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť. Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.

Možno si povieme: Pane, ale to nemôžeš od nás žiadať. Tieto slová nás privádzajú do rozpakov. Ako to vlastne myslíš?

V dávnych časoch potulný kazateľ alebo učiteľ duchovného života chodil z mesta do mesta a okolo neho sa zhromažďovali učeníci. Vzťah medzi učiteľom a žiakom sa veľmi prehĺbil, takže učeníci opustili naozaj všetko a k učiteľovi prilipli viac, ako k vlastnej rodine. Aj Ježiš bol takým kazateľom. Kazateľom poslaným od Boha, čo jeho okolie dobre vedelo. Preto sa čoskoro začali okolo neho zhromažďovať učeníci. Keďže chcel, aby sa stali najlepšími, začal im, podľa vtedajšieho zvyku, klásť tvrdé podmienky. Nebudú mať trvalé bydlisko, lebo neustále budú na cestách, aby ohlasovali evanjelium. Žiadal, aby ľudské zvyky a ustanovizne podriadili hlásaniu Božieho slova, a to až do takej miery, že keď im zomrie otec, nepôjdu ho pochovať, lebo pohreb u Židov trval celých sedem dní a hlásanie Božieho kráľovstva je tak dôležité, že neznesie odklad. Chce, aby sa neobzerali dozadu za svojimi príbuznými, za majetkami, za minulosťou, aby si nedelili srdce, ale celí sa venovali Božej veci.

My s odstupom času veľmi dobre vieme, že nie všetci s Ježišom súhlasili. Mnohí hodili rukou a povedali, že je to tvrdá reč a odišli od neho. Zostali iba tí, ktorí boli schopní a ochotní prijať jeho podmienky. A iba tomuto prísnemu Ježišovmu výberu môžeme ďakovať za to, že jeho učenie sa rozšírilo po celom svete až do dnešných dní. Stalo sa tak preto, lebo jeho učeníci mu patrili celým srdcom.

Ako je tomu dnes? Má Ježiš rovnaké podmienky k nasledovaniu? Áno! Niektorých povoláva, aby sa mu zasvätili celým srdcom. Od nich žiada, aby sa zriekli domova, dokonca nepochovali ani vlastného otca, neobzerali sa za rodinnými zväzkami, a aby svoj život naplnili láskou k nemu a starostlivosťou o Božie veci. Takýchto ľudí však nie je veľa.

Svätý Ján Zlatoústy navštívil pred vyše 1600 rokmi mníchov v antiochijských horách. Písal o ich živote, ako sa skladá z práce a modlitby. Vstávali o polnoci, modlili sa, spievali, čítali, spoločne šli na svätú omšu a potom do práce. Celý deň mali zakázané rozprávať sa. Večer sa zišli na spoločnej modlitbe a potom odišli každý do svojej cely. Svätý Ján o nich píše, že mali v sebe taký pokoj a radosť, akú vo svete nezažije ani najbohatší človek. Na zemi mali iba svoje telá, ale ich duše prežívali celou svojou túžbou v nebi.

Poviete si: Ja k nim nepatrím, mňa sa to netýka. Ale týka, lebo všetkých chce Ježiš osloviť. Nežiada, aby sme odišli do samoty, ale naopak, aby sme zostali doma a vrúcne milovali svojich rodičov, aby sme dôstojne pochovali otca, aby sme zotrvali pri rodinnom kozube. Pre náš každodenný život platí jeden veľký Boží zákon: Milovať Boha a blížneho uprostred tohto sveta. A povedzte sami, je to jednoduché? Iste nie! Veď koľko tu treba pokory, poníženosti, sebaovládania, lásky a ochoty! Kedy sa nám to podarí? Keď budeme na Ježiša upnutí ako apoštoli, keď ho budeme s vierou a láskou prijímať, keď sa stane stredobodom nášho života.

Nech nás Ježišove slová neprivádzajú do rozpakov, ale do istoty, že jeho náruč je otvorená pre nás všetkých, ktorí pracujeme a sme obťažení starosťami tohto sveta. Posilňujme sa touto istotou počas nastávajúceho týždňa, a vedzme, že vtedy sa budeme podobať apoštolom, keď sa upneme na Ježiša a on sa stane súčasťou nášho života.