Vlastnosti človeka najlepšie spoznáme podľa jeho prejavov. Napríklad u lekára, jedni spokojne sedia a čakajú, kým príde na nich rad, iní sú zasa netrpezliví, ufrflaní, predbiehajú sa a ostatným pacientom idú doslova na nervy. V kritických situáciách sa človek najlepšie prejaví.

Aj Ježiš si všímal konanie ľudí, a tak hneď vedel, s kým má dočinenia. Potvrdzuje to aj dnešné evanjelium. Cez neho nám dáva lekciu z pokory.

Je veľmi ťažké definovať pokoru ako čnosť. Ak by človek po nej túžil alebo by sa v nej cvičil, bol by to signál, že chce dosiahnuť niečo, na čo nemá. Kto pestuje čnosť pokory, nemôže o nej rozprávať ani sa ňou nemôže chváliť, dokonca o nej nemôže ani vedieť. Bola by to totiž falošná pokora. Podstatu pokory môžeme pochopiť iba z negatívneho hľadiska. Pokorný človek netúži po ničom, aby to mal iba sám pre seba. Nemyslí na to, keď príde do spoločnosti, aby si sadol na popredné miesto. Keď pozýva hostí, pozýva len tých, ktorí mu to nemôžu revanšovať. Nezaujíma ho pozícia, ktorú má medzi ľuďmi. Keď mu Pán povie, že za svoje správanie dostane odmenu, pokorný človek to jednoducho prijme, že odmenu dostane od Boha. Ale si uvedomuje, že Boh svojou dobrotou, mocou a majestátom je tak nekonečne vysoko nad ním, že on je iba nepatrný tvor a nie je toho ani hoden.

Dnes je veľmi moderné ponúkať v časopisoch rozličné testy, ktoré nám majú ukázať, či sme napríklad zodpovední, usilovní, priateľskí… Čitateľ musí odpovedať na niekoľko otázok, ktoré za odpoveď ponúkajú určitý počet bodov. Na základe súčtu bodov čitateľ zistí, ako je na tom. Aj my, na základe dnešného evanjelia, by sme si mohli urobiť akýsi test z pokory. Mohli by sme odpovedať na tieto otázky: Mám o sebe vysokú mienku? Pokladám sa za centrum sveta? Som rád, keď sa všetko točí okolo môjho „ja“? Túžim po úspechoch, obdive a pochvalách? Závidím tým, ktorí to majú? Som nešťastný z toho, ak ma niekto nedocení, ak sa na mňa zabudne, ak nedosiahnem to, po čom som túžil? Teším sa z toho, ak sa môžem niečím pochváliť, ak sa správam podľa chuti druhých, aby ma obdivovali, ak sa vyjadrujem o schopnostiach druhých? Nemám ochotu poradiť sa s inými ľuďmi iba preto, aby nevideli, že niečomu nerozumiem? Som nervózny, ak ma niekto napomenie? Odmietam akúkoľvek závislosť a len ja sám som sebe normou? Netúžim byť doslova rovný Bohu? Ak som na tieto otázky odpovedal kladne, je to za nula bodov! Som presvedčený, že takéto vŕtanie vo svedomí nie je pre nikoho príjemné. Lenže buďme radi, že nám Ježiš predkladá problém pokory a buďme mu vďační, že nám chce otvoriť oči a jasne povedať, že len tichí a pokorní srdcom, majú u neho šancu.

Johannes Kepler bol veľkým astronómom. Medzi súčasníkmi však nenašiel veľké uznanie. V starobe sa ocitol vo veľkej núdzi. Smrteľne chorého vedca navštívil jeden z mála priateľov a spýtal sa ho, či ho nebolí opustiť svet bez uznania jeho práce. A viete, čo odpovedal? Priateľ môj, Boh očakával tisíce rokov, pokiaľ jedno z jeho stvorení objavilo zákony pohybu nebeských telies. Či nemôžem počkať aj ja, pokiaľ sa mi dostane spravodlivosti? Tento veľký vedec odchádzal z tohto sveta bez nenávisti, lebo veril, že skutočnú vďačnosť mu prejaví Boh vo svojom kráľovstve.

My tiež máme možno pocit, že ktosi je k nám nespravodlivý, nečestný, neférový. Iste nás to trápi a bolí. Povzbuďme sa však na svätom Františkovi z Assisi, ktorý povedal, že je toľko hodný, koľko je hodný u Boha. Presne takto je to aj s nami. Snažme sa tak žiť, aby sme boli hodní v Božích očiach.