Keby som sa vás, starších, ktorí už máte kus života za sebou, spýtal, čo si myslíte o súčasných ľuďoch, iste by ste vedeli zaujímavo rozprávať. Konštatovali by ste, že mnohým ľuďom chýba láska, porozumenie, odvaha, spolupatričnosť, ale aj viera. Dnes už nevidíme rozprávajúcich sa susedov sedieť na lavičkách pred domami a v činžiakoch sa obyvatelia prakticky ani nepoznajú. Medzi ľuďmi panuje anonymita, egoizmus a každý žije iba sám pre seba. Zatvorí sa do bytu či do vily a žije tak, že k šťastiu nikoho nepotrebuje a vystačí si iba sám. Zaiste by ste sa dotkli aj viery dnešných ľudí, ktorá nie je taká silná ako v minulosti. Človek skôr zabúda na Boha a rôzne púte alebo procesie sa mu stali cudzími. Určite by ste tvrdili, že za vašich mladých čias panovalo medzi ľuďmi viacej lásky a boli spoločenskejší. Ale aby ste boli objektívni museli by ste však potvrdiť, že s vierou mali ľudia aj vtedy určité problémy.

Problémy s vierou mali totiž ľudia vždy, teda aj za Ježišových čias. O tom je dnešné podobenstvo, v ktorom nám, sám Ježiš, kladie pred duchovný zrak dve postavy. Boháča, ktorý mal všetko, čo potreboval a Lazára, ktorý bol posiaty hnisavými vredmi a vždy mal prázdny žalúdok. Keď obaja zomreli, každý bol odmenený podľa svojich zásluh. Boháč sa dostal do pekla, lebo všetku odmenu si vybral už na zemi a Boh ho nemal za čo odmeniť. Mal prekrásny dom, choval množstvo dobytka, jedlo mu nosili na strieborných podnosoch… Lazár na zemi nemal nič. Poznal iba utrpenie a bolesť, ktoré znášal pokojne a odovzdane. Odmenu získal až po smrti – dostal sa do neba. Keď boháč videl, v akej situácii sa nachádza, prosil Abraháma, aby Lazár šiel k jeho bratom a upozornil ich na zmenu života, aby sa aj oni nedostali na miesto utrpenia. Ale ako reagoval Abrahám? Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú. Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.

Boháč aj jeho bratia zápasili s vierou. Neverili vo večnosť, spoliehali sa iba na to, čo majú na zemi. Naopak, Lazár veril, že jeho dni utrpenia sa raz pominú a on bude odmenený. Už chápeme, prečo človek mal a má problémy s vierou? Lebo si ju musí neustále pestovať.

Teológ Karl Rahner hovorí: Viera nie je dajaká hotová hodnota, ako napríklad hodinky, ktoré som si kúpil a potom ich natrvalo vlastním. Viera je hodnota, ktorá sa musí stále obnovovať. Teda nestačí, že sme pokrstení, pobirmovaní a sem-tam sa pomodlíme. Musíme sa snažiť o neustálu obnovu viery. Akým spôsobom? Praktickým kresťanským životom, ktorý je sviatostným životom. Pekne o ňom hovorí Katechizmus katolíckej cirkvi: Sviatosti Nového zákona ustanovil Ježiš Kristus. Je ich sedem: krst, birmovanie, Eucharistia, pokánie, pomazanie nemocných, posvätný stav a manželstvo. Týkajú sa všetkých období a všetkých dôležitých momentov života kresťana: dávajú zrod a rast, ozdravenie a poslanie životu viery kresťanov. Je v tom určitá podobnosť medzi etapami prirodzeného života a etapami duchovného života. Sviatosťami uvádzania do kresťanského života, krstom, birmovaním a Eucharistiou sú položené základy celého kresťanského života. Účasť na Božej prirodzenosti, ktorú ľudia dostávajú Kristovou milosťou, má v sebe určitú analógiu so začiatkom, rastom a udržiavaním prirodzeného života. Vskutku veriaci, zrodení pre nový život krstom, sú posilňovaní sviatosťou birmovania a v Eucharistii dostávajú chlieb večného života. Takto sviatosťami uvádzania do kresťanského života dostávajú stále viac bohatstvá Božieho života a napredujú k dokonalosti lásky.

Katechizmus veľmi jasne hovorí, že sviatosti Cirkvi nás majú sprevádzať počas celého života. Teda nie sú to akési „jednorazovky“, ako bohužiaľ, sa niektorí veriaci nazdávajú. Praktický kresťanský život znamená účasť na každej nedeľnej svätej omši a v prikázaný sviatok, pravidelné pristupovanie k sviatosti zmierenia a k Eucharistii, k tomu treba pridať každodennú modlitbu, denné čítanie Svätého písma, denné rozjímanie, snahu o dobré medziľudské vzťahy… Byť praktickým veriacim človekom znamená urobiť aj čosi naviac vo svojom duchovnom živote, a tak sa usilovať podľa slov Ježiša Krista byť svetlom a soľou pre tento svet.

Čo mi však hovorí svedomie? Žijem tak, ako si to praje Ježiš? Obnovujem svoju vieru? Prijímam sviatosti, ktoré tu zanechal pre mňa? Alebo čakám, aby ma Boh navštívil dajakým utrpením alebo bolesťou, aby som sa spamätal a znova sa privinul k nemu?

Za čias prvých kresťanov žil v Alexandrii kresťanský učiteľ Leonidas. V roku 182 sa mu narodil syn Origenes. Leonidas bol počas veľkého prenasledovania kresťanov v roku 202 zatknutý. Deväťčlenná rodina stratila živiteľa. Keď dvadsaťročný Origenes videl odvádzať otca do väzenia, zatúžil ísť s ním, s ním trpieť aj zomrieť. Predvídavá matka mu však schovala šaty, preto musel zostať doma. Otcovi však napísal list, z ktorého sa nám zachovala jediná veta: Otče, dávaj pozor, aby si snáď kvôli nám, nezmenil svoje zmýšľanie.

Vidíte, aká bola viera prvých kresťanov, keď synovia napomínali otcov k stálosti vo viere a matky museli synom schovávať šaty, aby ich nevideli zomierať? Preto dnes prosme Ježiša o obnovu našej viery a o silu, aby sme svoju dušu dokázali oslobodiť od svetských pôžitkov, žeby naša viera ožila a naplnila nás pokojom, radosťou a šťastím.