Z bežného života vieme, že ak si s niekým nemáme čo povedať, je to signál, že v našom vzťahu niečo nie je v poriadku. Dokážeme sa takto pozerať aj na náš vzťah s Bohom?

V prvom čítaní sme mohli sledovať Mojžišovu modlitbu a boj Izraelitov. Mohli sme sa presvedčiť, že súvislosť medzi vzývaním Pána a úspechom bojovníkov nie je náhodná. Duch Svätý nám názorne ukazuje, že ku každému víťazstvu sú okrem bojovníkov potrební aj prosebníci. Modlitba musí našu činnosť nielen predchádzať, ale i sprevádzať. A to nám chce dnes vysvetliť aj Pán Ježiš.

Jeho podobenstvo o bezcitnom a bezbožnom sudcovi nás možno zarazilo. Nie je to po prvýkrát, čo Ježiš povzbudzuje našu dôveru poukázaním na to, že ak sa dočkáme dobrého i od zlého človeka, tým viac sa môžeme spoľahnúť na dobrého Boha.

Našu vytrvalú modlitbu Boh nepotrebuje. Modlitbu potrebujeme my, aby sme si uvedomili svoje postavenie, mali stále na mysli, kto dáva víťaziť Izraelu, ustúpili Bohu z cesty a uvoľnili priechod jeho všemohúcej dobrote. Naším volaním Boha nikdy neunavíme, ani ho ním neobťažujeme. Boh sa neuzatvára do svojho domu, aby mal od všetkých pokoj. Keby chcel v takom pokoji zostať, nestvoril by nič z toho, čo stvoril. Práve naopak. Sotva vykročil prvý človek na cestu nešťastia, ešte si nestačil uvedomiť, do akej biedy uvrhol seba i celý svet, skôr než mohol pomyslieť na ľútosť a vysloviť prvú prosbu, Boh sa sám zaručil, že ho vyslobodí, a to za cenu vlastného života.

Prečo je treba stále sa modliť a nikdy neochabovať? Modlitba je znamením, že patríme medzi Pánových vyvolených. Nie je to len žiadosť o niečo, čo momentálne nemáme. Naša modlitba má byť predovšetkým rozhovorom dieťaťa s Otcom. Keď sa modlíme, vyznávame svoju vieru, že on je pri nás a my pri ňom. To znamená, že nás nielen počuje, ale vidí aj do najmenších podrobností kto sme, čo máme, čo nám chýba. Vidí aj to, čím sme boli, i to, čo budeme. Vie, čo nás čaká. Prejavuje skutočný otcovský záujem o naše dobro. Pri modlitbe máme vytrvať, aby sme sa zmenili, a to až do takej miery, aby sme boli schopní správne a s úžitkom prijímať Božie dary.

Keď Boha oslovujeme pokornou modlitbou a vyznávame svoju vieru aj presvedčenie, že sme jeho deti, úplne sa mu odovzdávame. Podrobujeme sa jeho otcovskej láske, jeho láskyplnému vedeniu, vraciame sa zo svojich chybných chodníčkov späť do jeho náručia. Nie on, ale my sa potrebujeme ustavične modliť, pretože sme neustále vystavení pokušeniu strácať zo zreteľa, že On nás ustavične miluje a nikdy milovať neprestane.

Potrebujeme sa ustavične modliť, aby sme dokázali prijať i situácie, v ktorých sa nám zdá, že nás Boh opustil a na nás zabudol, ako príležitosť, kedy sa môžeme priam hmatateľne oprieť jedine o svoju vieru. Lebo práve tam, kde sa končí všetka ľudská nádej a všetky ľudské vyhliadky, môžeme dokázať, že veríme Pánovi, ktorý je jediný, od koho nám môže prísť pomoc.

Neobracajme sa teda na nebeského Otca netrpezlivým krikom, ako by sme mu chceli vyčítať, že si nás nevšíma a nestará sa o nás. Ak sa takto modlíme, nedivme sa, že otáľa so svojou pomocou. Nemôže predsa potvrdiť náš omyl, postoj, ktorý je v rozpore s jeho múdrosťou a láskou. Skúsme sa naň obrátiť s pevnou vierou, že nás drží v náručí, i keď to, čo práve prežívame, nezodpovedá našim predstavám. Prosme Pána, aby nás naučil modlitbe, ktorá ani v najmenšom nespochybňuje Otcovu dobrotu, spravodlivosť a moc.

Cvičme sa v tejto ustavičnej modlitbe pokornej viery, aby sme boli pripravení aj na ťažké chvíle, kedy jeden bude druhého zrádzať a nenávidieť. Vtedy u mnohých podľa Ježišových slov vyhasne láska a s ňou i viera. Preto sa Pán s obavou pýta: Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde? Aby ju u nás našiel, držme sa toho, čo sme sa naučili a čo je nám zverené. A to tým viac, že naše modlitby nepotrebujeme len my, ale celá Cirkev. Ona musí stále bojovať s tými, ktorí spochybňujú Ježišovu moc. Aby dokázala hlásať slovo vhod i nevhod, usvedčovať, karhať a povzbudzovať, potrebuje mnoho rúk, ktoré sa dvíhajú k nebu.

Ježišu, daj mi svojho Ducha, nauč ma modliť sa stále a neochabovať.