Každý z nás má svoje povahové chyby. Hoci sa tomuto konštatovaniu bránime, je to pravda. Iste mi potvrdíte, že jednu chybu máme všetci spoločnú, a to je chválenkárstvo. V čom spočíva? Radi dávame pred ľuďmi na obdiv svoje prednosti a čo je ešte horšie, často sa chceme chváliť aj pred Bohom.

Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí o dvoch ľuďoch, ktorí sa prišli do chrámu modliť. Títo ľudia mali rôzne náboženské i spoločenské postavenie. Farizej patril medzi „špičku“, mýtnik medzi „spodinu“. Farizej sa začal modliť, avšak do centra modlitby nepostavil Boha, ale seba. Pri modlitbe sa vychvaľoval. Mýtnik sa tiež začal modliť, no on do stredu modlitby postavil Boha a jeho milosrdenstvo. Pochopil, že v chráme dá viac Boh človekovi, ako človek Bohu. Ježiš k tomu dodáva, že farizej bol v chráme zbytočne, lebo aký tam prišiel, taký aj odtiaľ odišiel. Mýtnik tam nebol zbytočne, lebo prišiel s pokorou v srdci a odišiel s radosťou, Boh ho miluje a mu odpustil.

Iste ste si všimli, že pýcha či pokora bola u týchto modliacich sa ľudí vyjadrená aj postojom tela, teda nie iba slovami. Farizej mal hlavu vztýčenú, oči upreté do neba, čo bol aj vonkajší signál, že patrí medzi náboženskú elitu. Mýtnik ostal vzadu, mal hlavu sklonenú k zemi a rukami sa bil do pŕs, aby jasne vyjadril, že pred Bohom nič neznamená a je na ňom úplne závislý.

Pre nás však toto porovnávanie farizeja a mýtnika nič neznamená, pokiaľ sa v ich svetle nepozrieme sami na seba. Dnes sa totiž dostáva do popredia moderná veda, ktorá sa zaoberá rečou tela. Telo niekedy povie viac o nás, ako slová. Pouvažujme preto dnes o tom, ako sa správame v chráme a komu sa podobáme. Farizejovi alebo mýtnikovi?

Keby nás tak mohla pri svätých omšiach nafilmovať skrytá kamera, iste by sme niekedy boli veľmi prekvapení z nášho správania. Jedni vchádzajú do chrámu ako „filmové hviezdy“, ktoré sa idú pozrieť na odovzdávanie Oskara, niektorí prichádzajú na bohoslužby chronicky neskoro, iní zasa prichádzajú skromne a nenápadne, lebo si uvedomujú, že stoja pred Božou tvárou. Niekto svojím pohľadom spôsobuje strach v srdciach iných, najmä, keď zistí, že ktosi si sadol tam, kde on sa zvykne posadiť. Ďalší zasa zapôsobí milým pohľadom a úsmevom, takže ľudia sediaci pri ňom sa dobre cítia. Niekto sa celú omšu otáča, len aby mu nič neušlo a vypytuje sa, kto je ten alebo onen neznámy človek, ktorý vstúpil do chrámu. Iný sa zasa pozerá iba na oltár a bohostánok, aby mu nič neušlo z Božieho slova a z Eucharistickej obety. Sú ľudia, ktorí sa pri vstupe do kostola prežehnajú tak, že sa nedá identifikovať, aký magický pohyb urobili s rukami, iní sa prežehnajú tak, aby bola jasne viditeľná ich viera. Niekto si pokľakne iba preto, že sa to tak sluší, ďalší si pokľakne s úctou a s vedomím, že sa klania Bohu. Niekto naozaj s bratskou s láskou a s úsmevom podáva ruku susedovi pri znaku pokoja, iný len formálne a s nechuťou, ba nájdu sa aj takí, čo nepodajú ruku vôbec. Alebo sa zamerajme na náš odchod zo svätého prijímania. Niekto kráča do lavice s túžbou, aby si ho všetci všimli a nezabudli zhodnotiť jeho oblečenie, iný zasa kráča s tichou radosťou a zbožnosťou na tvári. Vidíme, že farizeji a mýtnici sú aj dnes v našich chrámoch.

Teraz pouvažujme nad tým, kde sme sa našli. V správaní farizeja alebo mýtnika? Dopustili by sme sa veľkej chyby, keby sme sa začali hnevať na kňaza, keď nás napomína. Jemu na nás záleží a chce, aby sme, keď už vstúpime do chrámu, odchádzali odtiaľ s radosťou v srdci a s vedomím, že Boh nás miluje a odpúšťa nám. Veľa vecí v živote sa dá nacvičiť, ale nemôžeme nacvičiť naše vonkajšie prejavy, lebo sú vyjadrením nášho vnútra. Pokiaľ človek s pokorou formuje svoj vzťah k Bohu a k ľuďom, potom je to vidieť aj na jeho gestách. V opačnom prípade ľudia ľahko vycítia, že sa nad nich povyšujeme a pretvarujeme.

Mahátma Gándí vo svojej autobiografii rozpráva, ako pri štúdiách v Južnej Afrike sa zaujímal o Bibliu. Najviac ho upútala Ježišova reč na hore. Došiel k presvedčeniu, že kresťanstvo je krásnou odpoveďou na systém kást, ktorý zachvátil Indov. Mahátma sa zapodieval myšlienkou, stať sa kresťanom. Jedného dňa však vstúpil do kostola a chcel ísť na svätú omšu. Zastavili ho však vo dverách a upozornili, že pokiaľ chce ísť na svätú omšu, musí ísť do kostola, ktorý je rezervovaný pre tmavých.

Nech je tento príbeh nám na poučenie, aby sme nikdy neodrádzali ľudí od Krista. Práve naopak, dovoľme Bohu, aby cez nás účinkoval. Otvorme mu svoje srdce, keď vstúpime do kostola, aby nás zapálil svojou láskou, a potom pôsobil cez nás aj na iných ľudí. A nezabúdajme: Nechváľme sa ani pred Bohom, ani pred ľuďmi. Ľudí si tým nezískame a Boha môžeme ľahko stratiť.