Medzi ľahkoatletické športy patrí aj štafetový beh. Mnohí fanúšikovia ľahkej atletiky sa naň vždy tešia, lebo častokrát býva úžasne napínavý od štartu až do cieľovej pásky. Družstvo totiž musí byť perfektne zohrané, aby dosiahlo úspech.

Aj dnes, pri prázdnom Ježišovom hrobe, sa začína dramaticky historická štafeta, ktorá zvestuje ľuďom všetkých čias, že Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Mária Magdaléna bola prvá, ktorá bežala oznámiť apoštolom, že hrob je prázdny. Potom Peter s Jánom bežia, aby sa sami presvedčili, že hovorila pravdu. Utekajú to oznámiť ostatným apoštolom, že stretli živého Ježiša. Ale ani Ježiš sa nechce skrývať, a preto sa jedenástim zjaví a potvrdí, že žije. Po Turícach, keď Peter oznamuje, že zmŕtvychvstalý Ježiš zoslal na apoštolov Ducha Svätého asi tritisíc ľudí prijíma krst, a aj oni sa zapájajú do mohutného štafetového behu, ktorý oznamuje, že Ježiš žije. Mohli by sme rozprávať ďalej o Pavlovi, ktorý zakladal miestne cirkvi, o množstve svätcov, ktorých si Cirkev uctieva, lebo šírili vieru medzi pohanmi, o Cyrilovi a Metodovi, ktorí našim predkom priniesli dar viery, ktorý sa potom ako štafetový kolík odovzdával našim prarodičom, rodičom, učiteľom, kňazom, katechétom… Títo všetci sa dajakým spôsobom pričinili o to, že sme sa aj my mohli pridať k Márii Magdaléne, k apoštolom a k všetkým tým, ktorí uverili a životom dosvedčili, že Ježiš vstal z mŕtvych.

Dnes sa táto historická štafeta prichádza do nášho chrámu, a preto na slávu Zmŕtvychvstalého spievame Aleluja! Ale do našich spevov zaznieva otázka samotného Krista: Je pekné, že spievate Aleluja, ale ste ochotní prijať dnes štafetu viery a odovzdávať ju ďalej? Na otázku môžeme dať dvojakú odpoveď: ak povieme NIE, zrádzame vieru našich predkov, a aj svoju vieru, ak povieme ÁNO, sme na strane pravdy a života a našou zásluhou sa viera môže ďalej šíriť. Šíriť sa môže dvojakým spôsobom – cez slová a cez skutky.

Ak máme hovoriť o šírení viery prostredníctvom slov, možno čakáte, že začnem dávať návody, ako sa ľuďom prihovárať, čo im hovoriť o Bohu, o Cirkvi, o náboženstve… Alebo začnem radiť, ako treba študovať katechizmus, dejiny Cirkvi, dejiny pápežov… Je pravdou, že aj to je veľmi dôležité a potrebné pri ohlasovaní Evanjelia, ale dnes sa tu objavuje iný problém. Každý chce rozprávať, ale iba málokto je ochotný počúvať. A pokiaľ aj my budeme takí, máme malú šancu na úspech. Preto sa učme ľudí predovšetkým počúvať, lebo až vtedy vzbudíme u nich dôveru a neskôr aj záujem o Božie veci. Až potom im môžeme ponúknuť slová, ktoré budú rozprávať o živote a viere. U nás to však predpokladá neustále vzdelávanie sa v pravdách viery a predovšetkým vytrvalú a zbožnú modlitbu k Duchu Svätému.

Druhým spôsobom šírenia viery majú byť naše skutky, lebo nimi ju navonok prezentujeme. Iste dobre vieme, že práve na túto oblasť je zamerané Ježišovo učenie a napriek tomu, máme sklon v tejto otázke pribrzdiť. Mnohí si totiž myslíme, že dobré skutky sú pre mnohých ľudí iba výsmechom a my sa v ich očiach stávame čudákmi. Lenže dajme pozor! Tak môže uvažovať iba prízemný človek! Opak je pravdou! Aj vo svete trvalý úspech, vážnosť a úctu, majú len tí ľudia v riadiacich funkciách, ktorí majú pevné morálne zásady, žijú príkladným manželským a rodinným životom a vynikajú kladným vzťahom k ľuďom. Kde občania sú ochotní tolerovať správanie riadiacich pracovníkov alebo politikov, ktoré je často pohoršlivé a urážajúce dobré mravy, tam spoločnosť upadá a potvrdzuje celkový úpadok jednotlivých občanov, ktorí podľa seba súdia aj iných. A keďže oni sami žijú nemorálnym životom, tolerujú ho aj u predstavených.

Istý časopis písal o automobilovej firme Mercedes, ktorá si nevyberá riadiacich pracovníkov iba podľa rozumových schopností, ale aj podľa kvality ich etického a mravného života. Nemusíme teda schovávať svoje dobré skutky, lebo to, čo Ježiš učil a požaduje od nás, sa stále viac uplatňuje aj vo svete. To je jediný spôsob záchrany normálneho života na našej planéte. V dnešnú nedeľu nám Ježiš hovorí, že máme my, veriaci, byť nositeľmi štafety o jeho zmŕtvychvstaní, a to sa nám podarí iba vtedy, keď budeme žiť svoju vieru.

Istý kňaz z Haiti rozpráva, že na jednom odľahlom mieste nemôže každú nedeľu slúžiť svätú omšu. Dostane sa tam iba raz za šesť mesiacov. Pri jednej svätej omši videl, že dve rodiny neboli na bohoslužbe. Preto ju prerušil a pýtal sa, čo sa deje. Ktosi povedal, že sa hnevajú, a preto nie je nik z nich v kostole. Vedeli, že ak chcú priniesť Bohu dar, musia sa zmieriť. Tak sa ich niektorí vybrali hľadať a ostatní sa modlili. Po dlhšom hľadaní ich našli, zmierili sa a na radosť všetkých sa zúčastnili na bohoslužbách.

To urobme dnes aj my. Prijmime štafetu viery a nesme ju z tohto chrámu do našich rodín, na pracoviská, medzi spolužiakov a susedov. Možno práve vďaka tejto štafete budú o desaťročia oslavovať vaše deti a vnuci veľkonočné sviatky a ďakovať vám, že ste im ako dedičstvo odovzdali vieru v Krista.

Dnes sa všetci zmierme, odpustime si a snažme sa slovami a skutkami byť nositeľmi štafety viery v Ježišovo zmŕtvychvstanie.