V živote nastanú situácie, kedy musí človek ukázať „vlastnú tvár“. Nemôže sa za nikoho schovať a musí k danej problematike zaujať jasné stanovisko. Práve tieto vypäté situácie niektorí ľudia nedokážu zvládnuť, a tak nastupujú výhovorky, hnev, nadávky, alebo pozícia „mŕtveho chrobáka“. Vtedy hovoríme, že človek si nasadil masku, aby nemusel riešiť dôležitú vec.

Dnešné evanjelium nám predstavuje človeka bez masky, ktorý je charakterný a čestný. Je to Ján Krstiteľ. Svoje pozitívne vlastnosti ukazuje práve v kritických situáciách, keď musí zaujať jednoznačný postoj. V čom sa prejavovala Jánova veľkosť?

V prvom rade to bola pokora. Uznajme, aké významné postavenie mu Boh zveril! Má ohlásiť príchod Mesiáša a on to nezneužije. Jasne hovorí: Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách. Ďalším znakom jeho charakternej povahy je pravdovravnosť. Nebojí sa vážených náboženských predstaviteľov, a keď si to zaslúžia, nazýva ich hadím plemenom. Nemá strach ani z Herodesa, a keď videl jeho nemravný život, veľmi jasne a jednoznačne povedal: Nesmieš žiť s manželkou svojho brata. Všimnime si ešte jednu úžasnú vlastnosť jeho povahy. Je ochotný za svoje presvedčenie trpieť, aj zomrieť. Nenárokuje si, aby ho Boh dajakým zázračným spôsobom vyslobodil z väzenia. Nad vlastný život postavil starostlivosť o to, aby národ viedli morálni ľudia, ktorí nebudú svojím životom na pohoršenie. Zachoval si svoju tvár až do chvíle, keď ju sťatú priniesli z väzenia a podali Herodiade. Preto Ježiš právom povedal: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ.

Z týchto slov vidíme, že v Božích očiach sú veľkí tí, ktorí majú pevný charakter. Môžeme to však povedať o sebe? Sme charakterní ľudia? Ľudia bez masky?

Tí, ktorí prežili klinickú smrť, hovoria, že v istom okamihu mohli ako na filmovom páse sledovať svoj život. To by sme teraz mali urobiť aj my a v duchu prebehnúť celý svoj život a sledovať naše postoje k dôležitým veciam. Život si môžeme rozdeliť na oblasť rodinnú, náboženskú, pracovnú, spoločenskú alebo politickú a sledovať, ako sme sa v jednotlivých okamihoch správali. Boli sme deťom vzorom v našich náboženských postojoch? Môžu naše deti povedať, že ich rodičia pevne stoja za tým, čo hovoria? Dali sme deťom do života pevné zásady? Alebo sme ich učili, že iba ľudia s pretvárkou a falošnosťou sa môžu v živote uplatniť? Čo by o nás povedali kolegovia v práci? Ukázali sme, že máme pevnú morálku a kresťanské zásady? Nehanbili sme sa vyznať vieru? Mali sme úprimný záujem angažovať sa vo veciach verejných? Raduje sa v tejto chvíli Ježiš z nás?

Vzorom charakterného človeka bol pápež Ján Pavol II. Viackrát na svojich misijných cestách navštívil Afriku, kde veľa ľudí žije v biede. Možno niektorí dúfali, že vyzve svet k revolúcii proti bohatým, ale on to neurobil, lebo hlásal Ježišovu pravdu a lásku všetkým bez rozdielu. Pápež neschvaľoval biedu, ale ani neponúkal krvavé riešenie problémov. Veril, že určitý stupeň blahobytu sa dá dosiahnuť len pokojnou cestou. Inokedy zasa navštívil krajiny s vysokou životnou úrovňou. Tam od neho mnohí čakali, že povolí rozvody, a tak oslabí kresťanskú morálku a stane sa iba dajakou bábkou. Noviny vtedy vypisovali, koľko katolíkov odpadá od Cirkvi len preto, lebo pápež nechápe modernú dobu a jej potreby. A hoci v mnohých krajinách bolo jeho prijatie vlažné, aj tam hlásal Božie zákony a Ježišovo učenie. Nech prišiel hocikde, pochválil, čo bolo dobré a varoval pred tým, čo mohlo ohroziť tamojší náboženský a spoločenský život. Tak sa správal človek, ktorý miloval pravdu a veril, že ľudstvo môže zachrániť len Božia pravda.

Taký máme byť aj my a musíme si uvedomiť, že je veľkým darom, keď človek nepotrebuje masku a každému sa priamo dokáže pozrieť do tváre. Preto sa snažme v tomto týždni v dennej modlitbe prosiť: Bože daj, aby sme poznali pravdu o sebe a daj nám silu sa zmeniť.