Ježiš prichádza do Kafarnauma potom, čo sa dozvedel o Jánovom uväznení.

Jánova verejná misia sa skončila. Zvyšok svojho života strávi v žalári. Nebude žiť na výslní ani nebude požívať zaslúžený odpočinok po úspešne splnenej misii. To, čo sa nám javí ako nespravodlivosť, Ján prijíma ako novú úlohu. Pripravuje sa, aby Boha oslávil najvyššou obeťou.

Ježiš začína tam, kde Ján skončil: Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Zo spôsobu, akým sa máme pripravovať na príchod nebeského kráľovstva, môžeme pochopiť, že Ježiš nemá na mysli pozemskú ríšu, ktorá bude oplývať medom a mliekom. Tak ako Jánova odmena i Božie kráľovstvo má iné dimenzie, než na aké sú zvyknutí ľudia tohto sveta. To, čo sa má pokáním očistiť, je naše srdce. Ono si Pán túži podrobiť, aby v čistom srdci mohla prekvitať pravda a život, svätosť a milosť, spravodlivosť, láska a pokoj. Všetko, čo by sme si priali mať okolo seba, musí najprv vyklíčiť v našom srdci. Pokánie to nie je samoúčelná askéza. Znamená, že vo svojom srdci urobíme miesto pravde a životu, odstránime všetko, čo nezodpovedá spravodlivosti, napravíme to, čo narúša lásku a pokoj. Dajme sa do toho s plným nasadením!

Ježiš si dnes vyšiel za mesto. Ponáhľajme sa za ním. Ide sám po morskom brehu. Stretáva tu tvrdých mužov práce, ktorí sa živia rybolovom. Pri jednej skupine sa zastavil. Pozoruje ich prácu. Je tam starý otec a jeho dvaja synovia. Tých dvoch mladých mužov si Boh od večnosti vyhliadol za svojich spolupracovníkov pre svojho Syna. Ale všetko závisí na ich súhlase. Ježiš ich oslovil. Jeho pozvanie je stručné a radikálne. Zanechajte ryby a poďte za mnou. Mám pre vás inú úlohu. Budete loviť ľudí. Tí dvaja opustili svoj majetok i svojho otca a šli za Ježišom. Rovnaká situácia sa o chvíľu opakuje. Opustili loď i svojho otca a šli za ním.

Predstavme si, že nás by niekto neznámy nečakane zavolal pri našej práci. Koľko by to bolo otázok, námietok, podmienok a protinávrhov, koľko úvah a odkladov! Ale tí štyria šli.

Ako je možné zameniť istotu za neistotu? Je to možné, ak uveríme, že môžu existovať iné, ešte istejšie istoty, než tie naše. Novou istotou prvých učeníkov sa stala bezpodmienečná dôvera k tomu, kto ich povolal. Tým, že dokázali opustiť nielen svoj majetok a svojich príbuzných, ale i všetky svoje plány, predstavy a istoty stali sa súčasťou prozreteľnostného diela, ktoré nekonečne prekračuje všetky ich doterajšie istoty a možnosti. Keby trvali na svojich istotách, zostali by anonymnými galilejskými rybármi. Ale tu nešlo len o nich. Na ich súhlas teda nečakal len Ježiš, ale milióny tých, ktorí žíznili a žíznia po radostnej zvesti. Mohol niekto z tých nevzdelaných rybárov tušiť, čo vzíde z ich bezvýhradnej ochoty?

Zrevidujme vo svetle tejto skúsenosti svoje istoty, plány, ambície. Sme do nich zamilovaní. Uznajme, že existujú ešte vyššie, ďalekosiahlejšie projekty, ktorých dosah nie sme schopní vytušiť a domyslieť rovnako ako prví učeníci.

Ježiš stále chodí po brehu a hľadá svojich spolupracovníkov. Čo sa stane, ak jeho zrak spočinie i na tebe, brat/sestra? Pociťujeme strach pred takým pohľadom? Máme na jazyku otázku: prečo práve ja? Opýtajme sa Šimona, Ondreja, Jakuba a Jána, ako sa dnes pozerajú na svoje rozhodnutie; nech dosvedčia, kto komu preukázal väčšiu veľkodušnosť, či oni Bohu, alebo Boh im.

Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?