Iste mi dáte za pravdu, keď poviem, že k podstate ľudskej prirodzenosti patrí radosť. Človek sa môže radovať z rozličných príčin: zo života, zo zdravia, z práce, zo štúdia alebo aj z toho, keď iného postretne radosť a šťastie. Lenže buďme úprimní, taká radosť je vzácna. Je málo ľudí, ktorí sa vedia tešiť zo šťastia iných.

Nedokážeme si predstaviť radosť a šťastie, ktoré pociťoval človek z dnešného evanjelia. Logika by nám hovorila, že radosť museli pociťovať aj všetci okolo neho. Veď nie je to úžasné, keď sa niekomu slepému od narodenia vráti zrak?

Lenže ako sme si určite všimli, keď Ježiš urobil zázrak, nie všetci pociťovali radosť. Netešili sa jeho susedia, ba niektorí dokonca pochybovali o jeho totožnosti. Netešili sa farizeji, lebo podľa nich Ježiš porušil predpisy sobotného odpočinku. Ale čo nás asi najviac prekvapí, netešili sa ani jeho rodičia, ktorí sa vyhovárali, že nevedia, ako prišlo k uzdraveniu a chceli, aby im všetci dali pokoj a pýtali sa na okolnosti syna, ktorý je už dospelý. Z toho vidíme, že radoval sa asi iba uzdravený, ktorý nepodľahol tlaku okolia. Keď Ježiš pozoroval jeho statočnosť, stretol sa s ním a predstavil sa mu. Uzdravený vtedy padol pred ním na kolená a ďakoval.

Zaiste ste si všimli, že všetky pôstne evanjeliá aj príhovory kňazov sú zamerané na to, aby stretnutie s Ježišom v tom čase prinieslo do nášho života zmenu a radosť. Dnešné Božie slovo však potvrdzuje, že vždy to tak nie je a uzdravenie slepca netešilo mnohých ľudí. S týmto faktom musíme teda počítať aj my. Veľa sa dnes rozpráva o vplyve prostredia na jedinca. Nemôžeme však tvrdiť, že prostredie má totálny vplyv na jedinca. Existujú silní ľudia, ktorých prostredie neovplyvní v negatívnom zmysle, ale skôr títo ľudia dokážu pozitívne ovplyvniť prostredie v ktorom žijú. Musíme však konštatovať, že vo väčšine prípadov sú ľudia ľahko ovplyvniteľní a manipulovateľní prostredím. Zoberme si napríklad ľudí liečených zo závislostí na alkohole alebo na drogách. Iba malé percento po skončení liečenia dokáže abstinovať, lebo po návrate do im známeho prostredia, ľudia, ktorí ich poznajú, miesto toho, aby im pomohli, znova ich zatiahnú tam, kde boli predtým. Čosi podobné sa deje aj v duchovnom živote. Človek, ktorý po spovedi túži radikálne zmeniť život, musí počítať s ľuďmi, ktorí mu budú chcieť jeho rozhodnutie znechutiť a prekaziť. Priemerná masa neznáša, ak chce z nej niekto vyčnievať, vystúpiť a žiť inak. Hneď má po ruke argumenty, počnúc výsmechom, že ten, kto sa chce zmeniť, stáva sa náboženským fanatikom a končiac tým, že v dnešnej dobe sa neoplatí žiť mravne. Je zaujímavé, že tento postoj nemajú iba neveriaci, ale aj vlažní kresťania, ktorí nestrpia, aby bol niekto lepší a dokonalejší ako oni. Nevedia pochopiť, že Boh niekoho volá a pozýva, aby zmenil svoj život.

Teraz buďme konkrétni: Nestojím na strane tých, ktorí chcú urobiť všetko, aby človek túžiaci po zmene života to nedosiahol? Alebo aj ja som človekom, ktorý sa chce zmeniť a začať odznova? Na ktorej strane stojím? Čo mi hovorí svedomie?

Povzbuďme sa na príklade svätého Pavla. Ježiš z neho zázračným spôsobom urobil ohlasovateľa evanjelia. Jeho obráteniu všetci neverili a pochybovali o jeho úprimnosti. Ananiáš, ktorý ho neskôr pokrstil, nechcel spočiatku veriť ani samému Ježišovi, že sa obrátil. Židia v Damasku ho za jeho premenu zasa chceli zabiť. Učeníci v Jeruzaleme sa Pavla báli a keby sa ho nezastal Barnabáš, určite by ho medzi seba nepustili. Preto nás Pavol všetkých poučuje, aby sme sa nenechali nikým a ničím znechutiť, keď sme sa rozhodli pre zmenu života. Musíme počítať so skúškami, ale Boh nám dá silu, aby sme ich zvládli a pošle nám do cesty ľudí, ktorí budú mať radosť z nášho obrátenia.

Možno je niekedy ťažké tešiť sa so šťastia iných, ale buďme istí, že je veľkým šťastím, ak sa chce niekto obrátiť a zmeniť život. Ak sme sa k tomu kroku rozhodli aj my, nedajme sa nikým a ničím znechutiť. Ale ak nepotrebujeme radikálnu zmenu života, tešme sa s tými, ktorí sa pre ňu rozhodli a pomáhajme im, aby svoje rozhodnutie naplnili.