Staré múdre príslovie hovorí: Trpezlivosť ruže prináša. O jeho pravdivosti nik nepochybuje. Musíme byť trpezliví a vytrvalí, aby sme dosiahli úspech, po ktorom túžime. Denne riešime veľa kritických situácií, ktoré na nás Boh dopustí, aby sme si cez ne uvedomili svoju bezmocnosť, biedu, a preto sa k nemu silnejšie pripútali.

Všimnime si ženu z dnešného evanjelia. Aj ona prežíva kritickú situáciu kvôli svojej dcére. Prosí, kričí, narieka, ale Ježiš mlčí. Pretože zostala neoblomná a vytrvalá vo svojich prosbách, Ježiš jej napokon povie: Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.

Udalosť, ktorú sme si vypočuli, stala sa za hranicami Ježišovej vlasti, v končinách Fenície, kde boli dva prístavy Týrus a Sidon. Žili tam väčšinou pohania a je zaujímavé, že dobrý chýr o Ježišovi sa dostal až do týchto končín. Spomínaná žena využila príležitosť, využila Kristovu prítomnosť, aby prosila o dar zdravia pre svoju dcéru. Bola však veľmi tvrdo skúšaná. Najskôr ju Ježiš vôbec neregistroval, a potom jej povedal: Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám. Po týchto slovách by asi mnohí urazene odišli, ale nie táto žena. Ona možno vycítila, že Pán ju skúša a povedala: Áno, Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov. Tu sa jej skúška končí a Ježiš akoby ju rehabilitoval: vyzdvihuje jej vieru, a dáva ju za vzor učeníkom a samozrejme aj nám.

Aké poučenie plynie pre nás z tejto príhody? Sú to dve skutočnosti:

– Ľudia, ktorí žijú v nevereckom prostredí, môžu mať väčšiu vieru, ako my, preto nimi nikdy nepohŕdajme. Krásne príklady nachádzame na územiach, ktoré sú málo religiózne. Ľudia, ktorí sa tam hlásia k veriacim, sú naozaj hlboko veriaci. Vo vlažnom a niekedy až nepriateľskom prostredí voči viere, ich viera silnie, mohutnie a upevňuje sa. Nie sú z nich tradiční veriaci, ale naopak, všetko, čo robia, robia z hlbokého presvedčenia.

– Naša viera musí byť vytrvalá. Boh ju môže skúšať, my však musíme byť pevní, aby sme lepšie poznali, že iba on nám môže pomôcť, ak budeme silno k nemu primknutí.

V nemocnici sa kňaz rozprával s mladým mužom, ktorý mal pochybnosti o existencii Boha. Vysvetľoval to takto: Mal som matku, ktorá bola veľmi nábožná. Denne chodievala do kostola a modlievala sa ruženec. Jedného dňa ju však zákerná choroba pripútala na lôžko. Mala obrovské bolesti a veľmi trpela až do smrti. Keď som to videl a bezmocný som nad ňou stál, pomyslel som si: Ak Boh skutočne existuje, prečo dopustí na moju matku také utrpenie? Vtedy sa ho kňaz spýtal: A vaša matka sa v tých bolestiach azda prestala modliť alebo veriť v Boha? Mladý muž pokračoval: Ale, kdeže! Modlila sa ešte viac a žiadala ma, aby som jej pred smrťou zavolal aj kňaza. Kňaz na jeho slová zareagoval: Vidíte, to bola skúška jej viery, ktorú zvládla a vytrvala až do konca. Vy ste podobnú skúšku nezvládli...

A čo ja? Aký boj viery bojujem? Dokážem byť v ťažkostiach trpezlivý, alebo šomrem, že ma Boh nechá v mojej bezmocnosti?

Je to zvláštne, keď nás nič netrápi, na Boha si len málo spomenieme, ale keď je zle, keď sme bezmocní a nik z ľudí si nás poriadne nevšimne, nástojčivo kričíme: Bože, pomôž! Pán nás však chce ponechať, aby sme boli odkázaní len na naše sily, a tak spoznali svoju bezmocnosť a ničotu. Chce nás podrobiť skúške, v ktorej ak obstojíme, zvíťazíme.

Naučme sa často padnúť pred Ježišom na kolená, ako žena z dnešného evanjelia a prosme: Daj nám, Pane, trpezlivosť v skúškach, ktorými nás podrobíš a tiež istotu, že u teba vždy dosiahneme pomoc.