Všetci veľkí rečníci, pokiaľ chcú dosiahnuť úspech u svojich poslucháčov, stupňujú dej tak, aby ich čo najviac upútali. Nik z nás nepochybuje, že veľkým rečníkom bol aj Ježiš, čo potvrdzuje tiež súbor jeho podobenstiev o vinici, ktoré už tri nedele počúvame.

V prvom podobenstve nás Pán volal do práce aj s jemnou výčitkou: Čo tu nečinne stojíte celý deň? V druhom nás ako synov posiela pracovať do vinice. Poslúchli sme ho alebo neposlúchli? V treťom, dnešnom podobenstve, ešte nástojčivejšie sa nám prihovára v sprievode starozákonných obrazov.

Tieto podobenstvá mali byť všetkým nanajvýš jasné, lebo od čias proroka Izaiáša sa vyvolený národ prirovnával k vinici. Všetci dobre vedeli, že vinica vyžaduje veľkú starostlivosť a hoci sa v nej človek veľa narobí, ona sa mu za to odmení sladkými a šťavnatými plodmi. Ježiš v dnešnom podobenstve do vinice postavil správcov, ktorí boli obyčajní zločinci a túžili si prisvojiť to, čo im nepatrilo. Pre dosiahnutie svojich cieľov neváhali použiť bitku, kameňovanie, ba aj vraždu. U správcov nemal žiadnu úctu ani hospodárov syn, ktorého zabili.

Taký bol obraz židovského národa, ku ktorému Boh posielal svojich poslov – prorokov, spravodlivých ľudí, ktorých však národ nepochopil, vyhnal ich, potupil, vysmial a mnohých aj zavraždil. Posledný a najväčší z prorokov – Ján Krstiteľ – vylial svoju krv v Herodesovom väzení. Napokon prišiel na svet milovaný Boží Syn, lebo Boh tak miloval svoju vinicu, že neušetril ani vlastného syna. Dobre vieme, ako pochodil. Ľudia ho chytili, vyhodili z vinice a zabili. A aký bol záver podobenstva? Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.

My si možno v duchu povieme: Tak im treba! Sami si to navarili a odsúdili sa! Lenže dajme pozor! Nie každé podobenstvo je také jednoznačné ako dnešné. Farizeji ho pochopili na prvýkrát a myslím, že sme to zvládli aj my. Lebo aj my tvoríme vyvolený národ, do ktorého nás včlenil krst. Ďalšie sviatosti, ktoré sme po krste prijali a naďalej prijímame, len upevňujú naše pozície v ňom. Môžeme však povedať, že sme úplne v poriadku, úplne bezúhonní? Čo sme urobili s Kristom v našich rodinách, na pracoviskách, v školách a v spoločenskom živote? Nevyhodili sme ho z vinice, ktorá nám bola zverená? Vinicou je práve naša rodina, škola, pracovisko, spoločnosť, spoločenstvo… a to množstvo viníc tvorí vyvolený národ. Koľkokrát aj nám Boh posiela prorokov, aj vlastného Syna, a my ich neprijímame? Sú to napomenutia našich biskupov a kňazov, zbožných otcov a matiek. Sú to dobré rady našich predstavených, dobré knihy, ale aj rôzne choroby a nešťastia v rodine alebo v spoločnosti. Koľkokrát týchto prorokov vysmejeme, vyhodíme, vymeníme ich za falošné poklonkovanie, pochlebovanie, za hriešne ponuky, ktorých sa nám denno-denne toľko dostáva… Dajme pozor! Boh nie je na nás odkázaný, ale my na neho sme odkázaní! Preto aj nás Ježiš vystríha: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.

Čo teda máme robiť? Chodievajme s otvorenými očami, ušami ale najmä srdcom, aby sme v Božích prejavoch nachádzali jeho prorokov, jeho Syna a zachytili každú ich radu či napomenutie. Varujme sa, aby sme neskostnateli vo svojich výrokoch ako farizeji, lebo tiež máme sklon vžívať sa do postavenia dobrého katolíka, odvolávať sa na kresťanskú rodinu, z ktorej sme vyšli, alebo na kresťanskú tradíciu. To však mnohokrát je úplne všetko, čo dokážeme. A to je málo! Ježiš nám k tomu hovorí: Ešte ste ďaleko od pravých kresťanov, lebo aj z vášho prostredia som na mnohých miestach vykázaný.

Istý vojenský kňaz rozprával zaujímavý príbeh. Raz bol u neho na spovedi vojak, ktorý mal za sebou veľmi hriešny život a sám mnohých zviedol k hriechu. Úprimne sa vyspovedal, mal pevnú vôľu polepšiť sa a začať nový život. S kňazom sa spriatelil a pravidelne ho navštevoval. Ale temer nikdy neprišiel sám, priviedol aj iného vojaka, ktorý sa chcel vyspovedať. Kňazovi to bolo čudné, a preto sa ho jedného dňa spýtal, prečo to robí. Vojak na to odvetil: Keď som ja prv svojím zlým príkladom a zvádzaním vodil kamarátov k diablovi, teraz ich chcem vodiť k Pánu Bohu. Vojak sa stal pre svojich kolegov prorokom, ktorý po svojom obrátení sprostredkoval zmierenie s Bohom aj iným.

Aj my sa v nastávajúcom týždni snažme byť takí. Nezatvárajme svoje srdcia pred prorokmi, ktorých nám Boh posiela: Ak si nás vyvolí za svojich poslov, neváhajme túto zodpovednú úlohu prijať a plniť ju čo najsvedomitejšie a najčestnejšie.