Možno ste sa presvedčili na vlastnej koži, že keď chceme podviesť alebo znemožniť múdreho človeka, je tu riziko, že doplatíme na vlastnú prefíkanosť a vráti sa nám to ako bumerang.

Mohli si to vyskúšať aj farizeji, keď Ježiš vycítil ich zlomyseľnosť, lebo sa ho pýtali: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie? Ježiš však reaguje ešte ostrejšou odpoveďou: Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.

O čo tu vlastne išlo? Od roku 6 po narodení Ježiša Krista Židia platili Rimanom daň jeden denár na hlavu. V dobe Ježiša Krista bol denár označený obrazom cisára Tibéria s rúhavým nápisom: Tibérius, cisár, syn boží, najvyšší kňaz. Preto je celkom pochopiteľné, že Židia odmietali aj obraz, aj nápis. Farizeji sa časom s daňami zmierili, ale iné skupiny národa, napríklad zelóti, nie. Tí odmietali platiť daň a kvôli tomu boli ochotní zobrať do ruky aj zbraň.

Otázka farizejov bola zákerná v tom, že ak by sa Ježiš priklonil k zelótom, bolo by jednoduché na neho poštvať rímsku okupačnú moc. Ak by súhlasil s platením daní, poštval by si proti sebe nielen zelótov, ale aj všetky nacionalistické skupiny. Ježiš však vycítil zákernosť otázky a majstrovsky odpovedal: Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.

My dobre vieme, že Ježišove príkazy sú aktuálne v každej dobe, v každom národe a v každej spoločnosti. Preto aj dnes platí: Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.

Čo patrí cisárovi?

Dnes nie je na to ťažké odpovedať. Na všetko máme zákony, výnosy, nariadenia a predpisy. Presne vieme, aké povinnosti má občan voči štátu, a ak si ich neplní, štát má dostatok prostriedkov prinútiť ho k tomu. Dnes by sme si nemohli dovoliť otázku, či máme platiť dane štátu. Je to úplná samozrejmosť. Ježiš na ňu reaguje slovami: Na čom je obraz a nápis cisárov, to bezpečne a samozrejme patrí cisárovi. Proti tomu nemôže nikto nič namietať. Ale Ježiš má aj druhú časť odpovede: Na čom je obraz Boží, to s takou istou logikou a samozrejmosťou patrí Bohu.

Na čom je Boží obraz?

Na človekovi! V knihe Genezis čítame, že Boh stvoril človeka na svoj obraz. Koncilový dokument Radosť a nádej učí, že človek žije preto, lebo ho Boh z lásky vysníval a z lásky ho neprestajne udržiava. Čo to znamená? Narodili sme sa preto, lebo nás Boh vysníval na svoj obraz. Pretože sme na Boží obraz vysnívaní a stvorení, preto sú ľudia najkrajšie stvorenia na tejto zemi. Žiadne iné stvorenie nie je také krásne ako človek, lebo žiadne iné stvorenie nie je takým dokonalým obrazom Boha, ako človek.

Človek je podobný Bohu svojím rozumom, vôľou, dušou, srdcom i telesnou krásou. Je celý podobný Bohu. V človekovi je vtlačený celý Boží obraz. Ale keby len obraz, ale aj nápis. Ježiš na kríži vykrvácal preto, aby mohol dať svoj nápis na človeka, urobil ho vlastnou krvou, a tak s každého človeka spravil svojho pokrvného príbuzného. Odvtedy, čo Kristus zomrel na kríži, už nie je človek podobný len na obraz Boží, ale je povýšený do Božej rodiny, do Božieho príbuzenstva, do Božieho života. Preto všetci patríme Kristovi a máme do seba vtlačené jeho meno. My sa voláme kresťania - Kristovi a to meno nik z nás nezotrie. Je v nás akoby vytetované. Preto, že sme obrazom Božím a je na nás Boží nápis, s takou istou logikou patríme Bohu, ako patrí cisárovi peniaz, na ktorom je jeho obraz a nápis. Na nás je Boží obraz a Boží nápis.

Uvedomujem si toto povýšenie a vyznačenie? Žijem ako ten, na ktorom je Boží obraz a Boží nápis? Nie sú pre mňa prvoradé veci tohto sveta, veci patriace cisárovi? Nezamenil som službu Bohu za službu cisárovi? Uvedomujem si, že Bohu nepatrím iba v kostole alebo pri modlitbe, ale aj za volantom auta, v práci, pri počítači, v kruhu rodiny, ale aj s peňaženkou, z ktorej platím dane?

Do nemocnice k chorému zavolali kňaza. Pri lôžku chorého sa stretol aj s neznámou lekárkou a po dlhšom rozhovore sa dozvedel, ako ona chápe Ježišove slová: Dávajte, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu. Rozprávala, že trvale sa cíti byť prítomná v Božej blízkosti, preto zostáva pokojná aj vtedy, keď má pred sebou ťažký prípad. Cíti sa v Božej prítomnosti pri práci, ale aj keď ráno pristupuje k svätému prijímaniu, alebo keď sa s manželom spoločne modlia večernú modlitbu. Cíti sa stále a všade v Božích rukách a uvedomuje si, že celá je jeho, a tak mu dáva to, čo mu patrí.

Aj my sa pokúsme uveriť, že patríme Bohu, a teda nikdy nie sme sami. Boh je vždy pri nás, neustále nás vedie, ochraňuje a miluje aj vtedy, keď máme pocit, že nás všetci opustili. On nás miluje aj vtedy, keď my ho nemilujeme, patríme mu aj vtedy, keď mu nechceme patriť a hriechom od neho utekáme, lebo on je Láska. Živme v sebe túto myšlienku aj v nastávajúcom týždni a presviedčajme svojím životom, že sme naozaj Boží.