Každé mesto alebo obec má svoje význačné dni, na ktoré sa obyvatelia pripravujú, a to nielen hmotne, ale aj duchovne. K tým najvýznamnejším dňom bezpochyby patrí aj hodová slávnosť. Je to dôvod na návštevu členov rodiny, detí a vnukov, alebo ľudí, ktorých sme možno už celý rok nevideli. Stretnutia prebiehajú v kostole, pri stole, na zábave alebo pri iných kultúrnych či spoločenských podujatiach.

V dnešnú nedeľu je hodová slávnosť v Ríme, v Lateránskej bazilike. Ktosi by však mohol namietať: Čo mňa do toho, nikdy som tam nebol, tak nech slávia iba Rimania. Prečo práve my si musíme pripomínať posviacku tohto kostola? V Ríme nik neoslavuje posviacku nášho kostola!

Lateránska bazilika nie je zasa hocijaký kostol. Je to hlavná bazilika sveta, sídlo rímskych biskupov. Keď pápeži vykonávajú dajaký úrad ako rímski biskupi, konajú to v Lateránskej bazilike. Pôvodne to bol veľký dom patriaci rodine Lateránovcov, ktorú však nechal vyhubiť cisár Nero. Za čias Konštantína Veľkého, keď Cirkev získala slobodu, tento palác bol darovaný pápežom a oni ho prestavali na baziliku. Preto žiaden zájazd či púť do Ríma sa nezaobíde bez návštevy tejto baziliky, lebo je to hlavný chrám sveta. Z toho dôvodu si dnes aj my, a aj veriaci na celom svete, pripomíname jej posviacku. Pápež Silvester I. ju vykonal 9. novembra 324 a neskôr ju zasvätil Jánovi Krstiteľovi. Benedikt XIII. ju obnovil a 29. apríla 1726 posvätil. Lev XIII. baziliku rozšíril a okolité budovy upravil do pôvodného stavu.

Využime túto príležitosť, aby sme sa zamysleli nad významom chrámu. Je jedno, či sme v bazilike alebo v najzapadnutejšej dedinskej kaplnke, všade prebýva v Eucharistii ten istý Boh. Preto sa nám dnes v tejto súvislosti vynára otázka: Aký je môj vzťah, môj postoj k chrámu?

Všimnime si Ježišov postoj k chrámu:

Ježiš miloval chrám, lebo už ako 12-ročný mladík zostal v chráme, lebo chcel byť tam, kde bol jeho Otec.

Ježiš sa staral o chrám, preto ho očistil od peňazomencov a neváhal aj zaplatiť chrámový poplatok.

Ježiš rozšíril pojem chrámu, keď svoje telo nazval chrámom. Pekne túto skutočnosť vystihuje aj dnešné evanjelium: Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím. Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Ježišov postoj k chrámu je teda jasný: Miloval ho, staral sa oň a svoje telo nazval chrámom. A keďže Ježiš je naším najväčším vzorom, vypestujme si aj my takýto postoj k chrámu.

Milujme chrám! Stane sa tak vtedy, keď budeme doň radi chodiť, lebo je to dom nášho Otca. V ňom sa môžeme poučiť vo viere, prijímať sviatosti, sväteniny a navzájom sa povzbudzovať k horlivosti v Božej službe.

Starajme sa o chrám! Naša starostlivosť sa prejaví cez úctivé správanie v ňom, ochotu finančne ho podporiť a aktívne sa zapájať aj do podujatí miestnej Cirkvi, či už v oblasti duchovnej alebo pracovnej.

Uvedomme si, že aj my sme chrámom a domom Božím! Byť chrámom je veľká česť, ale aj veľký záväzok. Naše srdce má byť oltárom, kde sa ustavične konajú modlitby a neustále v ňom sídli Boh. Stráňme sa ťažkého hriechu ako najväčšieho zla na svete, lebo iba on vyháňa z nášho srdca Boha. A keď by sme ho vyhnali, nasťahuje sa tam diabol a pád, ktorý nastane, je veľký a hrozný.

Čo pre mňa znamená chrám? Chodievam do neho rád? Uvedomujem si, že Boh ma tam čaká a ponúka mi svoje milosrdenstvo? Angažujem sa vo farskom spoločenstve? Prispejem na chrám financiami, rozumom alebo šikovnosťou mojich rúk? Usilujem sa žiť v milosti Božej a dať tak Bohu v mojom srdci pevné miesto? Môže vari ešte niekto povedať, že dnešný sviatok sa nás netýka? Ak si totiž vypestujeme správny postoj k chrámu, ktorým je moje telo, budem mať aj správny postoj k murovanému chrámu do ktorého chodím.

Zoberme si príklad zo starých, jednoduchých ľudí. Kde sa najlepšie cítia? V kostole. A keď pre chorobu alebo starobu doň nemôžu, plačú, že nedeľa bez svätej omše je prázdna. Istý neveriaci človek stretol na ulici známu pani a pýtal sa jej, kam ide. Odpovedala, že do kostola. Prekvapený muž sa spýtal: Ale načo tam chodíte? To sa nemôžete pomodliť doma? Veď čo vám tam dajú? A žena na to: A kam idete vy? No do hostinca. Ale načo? Veď vypiť si môžete aj doma. A muž odvetil: Ale v hostinci to lepšie chutí! Pani sa usmiala a povedala: Vidíte, aj mne lepšie chutí pomodliť sa v kostole, lebo tam nájdem spoločnosť, ktorá ma povzbudí a poteší.

Aj my si vypestujme krásny vzťah k chrámu, lebo je to dom Boží a brána do neba.