Veľkú radosť z narodenia dieťaťa okrem matiek, prežívajú aj otcovia. Keď sa rodina stretne po krste dieťaťa pri sviatočnom stole, neblahoželá sa iba matke, ale aj otcovi. Keď sa dnes pozeráme na jasličky, vidíme Ježiša, Máriu a Jozefa, ale nevidíme Ježišovho Otca. Prečo? Lebo je Boh. A hoci náš telesný zrak zlyháva, očami viery vidíme, že Ježiš je veľkým darom Boha Otca, nám, ľuďom. Vystihuje to svätý Pavol, keď o Ježišovom narodení píše: Ježišovým narodením sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom.

Dnes sa neradujeme iba z Ježišovho narodenia, ale aj z veľkej lásky Ježišovho Otca k nám, lebo kto vidí Syna, vidí aj Otca. Ježiš je dokonalým obrazom Otca a ukazuje nám Otcove vlastnosti. Spomeňme aspoň niektoré:

Ježiš berie do náručia deti – Otec je nežný a jeho neha je každému zrozumiteľná.

Ježiš pri stretnutí s cudzoložnou ženou píše do prachu hriechy okolostojacich – Otec odmieta súdiť aj vtedy, keď sa to od neho očakáva.

Ježiš plače nad Jeruzalemom – Otec sa nepovznáša nad náš smútok, ale sa ho dotýka ľudské nešťastie.

Ježiš je rozrušený nad zástupom bez pastiera – Otec nás túži viesť na najlepšie duchovné polia.

Ježiš hovorí farizejom „beda“ – Otec nás nechce utopiť v našich chybách, ale nás pred nimi varuje, aby nás zachránil.

Ježiš odpúšťa na kríži svojim vrahom – Otec je neochvejný vo svojej dobrote, aj keď sú naše hriechy namierené proti nemu.

Ježiš na kríži zomiera – Otec vytrvá do konca v tom, čo začal, aj napriek prekážkam, ktoré mu stavia ľudská zloba.

Ježiš zosiela na apoštolov Ducha Svätého – Otec neustále opakuje stvoriteľské gesto prvého dňa. Preto mohol Ježiš Filipovi povedať: Filip, kto vidí mňa, vidí Otca. A nám cez jasle hovorí: Ak mňa vidíte v jasliach, vtedy vidíte môjho Otca a jeho lásku. Čo znamená pre nás toto posolstvo? Nebeskému Otcovi na nás záleží a chce, aby sme svoj život prežívali hodnotne a mali z neho radosť. Lenže aká je skutočnosť? Miesto radosti vidíme všade roztrieštenosť, a to v nás, aj vo svete. Ľudia si nedôverujú, stráca sa medzi nimi úcta a láska. Cítime to na uliciach, v obchodoch, na športových podujatiach, v rodinách, na pracoviskách, v susedských vzťahoch, vo farnostiach… Pýtame sa, kde je príčina roztrieštenosti? V egoizme! Ľudia vidia iba seba, svoje záujmy, svoje víťazstvá, svoju pravdu, svoju slobodu, svoje brucho… Sme ako deti, ktoré stratili otca a nevedia ako ďalej žiť. V prostredí v ktorom žijeme, iba málo vidíme v konaní ľudí, že veria v Boha Otca, ktorého majú milovať a poslúchať, lebo iba on ich urobí šťastnými.

Roztrieštenosť pozorujeme ale aj v nás samých. Nie sme schopní sústrediť sa a pokojne žiť. Rozptyľuje nás tisíc vecí: naše priania, úzkosti, trpkosti, antipatie a sympatie k ľuďom, nálady a nechuť… To všetko vplýva na prežívanie svätých omší, na osobnú modlitbu, na rozjímania a vôbec na celý náš duchovný rast. A tak si myslíme, že nášmu životu pomôžu rôzne vzrušenia. Preto vyhľadávame rozličné oslavy, alkohol, sex, šport, kultúru, cestovania, peniaze, drogy… Lenže to všetko je chvíľkové a do duše nám to vôbec neprinesie pokoj, lebo nemáme dôverný vzťah k Bohu. Opäť sa správame ako siroty, ako keby sme nemali nebeského Otca a tí, ktorí vedia o našej viere, často nad nami hodia rukou a povedia: Do kostola síce chodí, ale vôbec to nie je na ňom vidieť.

Čo máme robiť? Pozrime sa na Ježiša v jasliach. Prišiel, aby nám zjavil lásku svojho Otca, ktorá chce všetkých objať, chce pomôcť nášmu životu, chce dať zmysel našej existencii. Od nás však očakáva, aby sme sa jej otvorili, aby sme ju prežívali. To je odpoveď na otázku, čo máme robiť a zároveň aj na otázku, čo pre veriaceho človeka znamená vianočná noc: Otvoriť sa Božej láske a prežívať ju.

Pred časom časopis Život uverejnil príbeh istej riaditeľky Detského domova. Hovorí, že pracovný deň začína svätou omšou a potom sa už ponáhľa do Domova, aby sa s deťmi mohla pomodliť, dala im dajaký darček a krížik na čelo pred odchodom do škôlky alebo školy. Keď sú všetky deti doma, urobí dvadsať krížikov. Prečo? Odpovedá takto: Tieto deti musia mať istotu, že aj keď ich opustili rodičia, Boh ich nikdy neopustí. Som presvedčená, že viera im bude pomáhať aj v samostatnom živote, aby sa nedali na zlé chodníčky.

Nestačí teda konštatovať, že Boh nás miluje, ale my musíme Božou láskou naplniť svoje srdcia. Keď bude v nás, dokážeme ju štedro rozdávať aj do tohto roztriešteného sveta a zmierňovať tak problémy v rodinách, vo farnostiach, na pracoviskách aj v našom národe.

Otvorme sa Božej láske a prežívajme ju nielen počas týchto sviatkov, ale každý deň nášho života. Urobme tak radosť nášmu nebeskému Otcovi a dokážme mu, že narodenie jeho Syna nám otvorilo srdcia pre narodenie Lásky a Pokoja v nás a cez nás i v ľuďoch, ktorých budeme stretávať.