Zjavenie Pána - rok A
Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. Oni mu povedali: „V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: ,A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.’“ Tu si dal Herodes potajomky zavolať mudrcov a podrobne sa ich povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“ Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.
Mt 2, 1-12
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Po tieto dni si ešte stále pripomíname udalosti prežité počas Vianoc, cez ktoré sme si viac ako inokedy prejavili vzájomnú lásku. Upozorňujú nás na to dary pod stromčekom od našich blízkych, známych a priateľov. To všetko má svoj prameň v nesmiernej láske nášho Nebeského Otca, ktorý nám dal ten najväčší dar – svojho Syna. Zažili sme však jeho opravdivú prítomnosť?
Evanjelista Matúš o príchode Mudrcov na kráľovský dvor píše: Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Prečo sa kráľ i celé mesto rozrušili?
Problémom bola otázka, ktorú Mudrci kládli: Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť. Ježiš sa narodil v Betleheme, ale nikto to nespozoroval. Ani Jeruzalemčania, ani panovník, ani židovskí kňazi, ba ani sami Betlehemčania. Museli prísť až traja významní ľudia z Ďalekého Východu, aby im pripomenuli Pánovo narodenie, otvorili im oči a naučili ich správne čítať Písmo. Veď akonáhle položil Herodes veľkňazom otázku o mieste Mesiášovho narodenia, vedeli mu presne odpovedať: V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: ,A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.
Boh sa chcel dať všetkým. V dieťati však spoznali Božieho Syna najskôr len Mária, Jozef a niekoľko pastierov z betlehemských nív. Aby sa však o ňom dozvedeli úplne všetci a uvedomili si čas milosti a spásy, prichádzajú traja pohanskí králi. Oni otvorili svoje srdcia Pánovi a nebáli sa obetovať aj útrapy na dlhých cestách len preto, aby spoznali Mesiáša. Boh im dal zjavenie prostredníctvom hviezdy. Povieme si, že to mali ľahké, veď hviezda im ukazovala cestu. Ale obstojí táto naša výhovorka? My máme pred sebou a medzi sebou omnoho viac – samého Krista.
Nám sa Kristus dáva, môžeme sa s ním denne stretávať a zjednocovať v modlitbe a v Eucharistii. Využívame to? Alebo sa nám to zdá malým dôkazom Božej lásky? Chceli by sme viac? Ale veď Boh nám už druhý raz prejavil svoju nesmiernu lásku, keď nám dal svojho Syna nielen ako bezmocné dieťa v Betleheme, nielen ako učiaceho Majstra, nielen ako trpiaceho Vykupiteľa na kríži, ale keď nám Krista zanechal ako pokrm pre naše duše, ako posilu do nášho života. Boh chce s nami prebývať, keď chce s nami a v nás žiť! Ale žije Ježiš v našich dušiach, žije v mojej duši? Chcem mu skutočne patriť? Prijímam jeho ponuku alebo ju odmietam? Čo mi hovorí svedomie?
Musíme konštatovať, že nie všetci prijímame Krista s láskou, nie všetci mu otvárame svoje srdcia, nie všetci mu vychádzame v ústrety. Nie všetci sme ochotní poslúchnuť výzvu, ktorú nám adresuje Svätý Otec Pavol VI. Na Vianoce 1974 pri otváraní svätej brány viackrát opakoval ľuďom výzvu: Venite, venite! – Príďte, príďte! Adresoval ju všetkým ľuďom, ale v prvom rade nám, kresťanom: Príďte ku Kristovi! Začnime mu už konečne patriť! Robíme tak? A ďalší veľký pápež Ján Pavol II., keď o deväť rokov neskôr otváral Jubilejný rok, urobil to podobnými slovami: Aperite portas Redemptori! – Otvorte brány Vykupiteľovi!
Aké brány mu máme otvoriť? Všetci veľmi dobre vieme, že nie brány našich domov, ale brány našich sŕdc. Patria mu však naše srdcia? Moje srdce? Pousilujme sa, aby mu skutočne patrili, aby náš katolicizmus nebol taký ledajaký, ale opravdivý, a aby viera v našom živote bola skutočne živá. Potom bude viac lásky v našich rodinách, v našich kolektívoch, v školách, na pracoviskách, v našich spoločenstvách. Potom nebudú vznikať zarmucujúce situácie, hoci hovorené na zabavenie rozhlasových poslucháčov, keď sotva štvorročné dieťatko má čosi povedať. Dajú mu pred ústa mikrofón a hoci nemá ešte ani správnu výslovnosť, hovorí: Čo mám povedať… Mama kúpila už tri súpravy tanierov, ale nemáme ani jednu. Otec ich všetky porozbíjal… Snáď sa nad tým zasmejeme, ale bohužiaľ, často sú tieto slová pravdivé. Ľuďom chýba láska a porozumenie.
Dnes, na sviatok Zjavenia Pána, dovoľme, aby zahoreli aj naše srdcia, nie však strachom ako u Herodesa, ani nie úžasom, ako u Jeruzalemčanov, ale láskou. Láskou Ježiša Krista, ktorý sa nám stále dáva, keď ho požívame. Neustále s ním žime, aby sme s ním raz aj zomreli a žili vo večnosti, čo bude pre nás najkrajším a najvzácnejším darom.
Lebo väčší dar ako je Boh – Láska a prítomnosť v tejto láske ani nemôžeme obsiahnuť. Vtedy zažijeme jeho opravdivú prítomnosť a cez nás ju budú prežívať aj ľudia, ktorých v živote stretneme.