Všetci vieme, aký veľmi dôležitý je testament. Keď človek zomrie, hľadá sa jeho testament, aby všetci pozostalí mohli byť oboznámení s jeho poslednou vôľou.

Keďže Ježiš tiež chcel učeníkom zanechať svoj odkaz, prihovára sa im v dlhej, rozlúčkovej reči, ktorú môžeme čítať u evanjelistu Jána. On, ako očitý svedok všetkých udalostí, podáva nám Ježišovu modlitbu, z ktorej úryvok sme si mohli vypočuť aj dnes. Prosí takto: Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.

Čo si Kristus predstavoval pod výrazom: Aby boli jedno ako my? Ježiš hovorí o jednote medzi ním a Otcom. Táto jednota je dvojnásobná:

– Ježiš, ako druhá Božská osoba od večnosti žije v nerozlučiteľnej jednote s prvou Božskou osobou v Najsvätejšej Trojici. Táto jednota je tak dôverná, že tri Božské osoby – Otec, Syn a Duch Svätý – sú jeden Boh. Nikde inde na svete, ani vo vesmíre, neexistuje taká úzka jednota, v akej žijú tri Božské osoby a Ján ich charakterizuje jediným výrazom: Boh je láska.

– Druhý spôsob zjednotenia Ježiša s Otcom sa konal cez modlitbu. Vieme, že Ježiš sa často utiahol na osamelé miesto a modlil sa, čím ustavične Otca oslavoval, prejavoval mu svoju lasku a všemožne sa snažil plniť jeho vôľu.

Ježiš mal teda na mysli jeho jednotu s Otcom v Najsvätejšej Trojici a v modlitbe, keď prosil, aby aj jeho učeníci boli jednotní. Chcel, aby s nebeským Otcom boli zjednotení vierou, nádejou a láskou, ktoré vyvierajú s úprimnej a vrúcnej modlitby. Záležalo mu, aby tiež žili v jednote s ľuďmi, lebo všetci sú stvorení na Boží obraz.

V úvode sme si povedali, že Ježišova modlitba je vlastne jeho testamentom. Všetci vieme, že testament je záväzný pre pozostalých a cítime, že jeho slová sa bezprostredne dotýkajú tiež nás. Aj my máme žiť v jednote s Bohom a ľuďmi, ale doznajme si, že táto jednota je dosť narušená. Jednota s Bohom je narušená tým, že mnohí ľudia opúšťajú vieru, zameriavajú sa iba na pôžitkárstvo, konzumný spôsob života, ba dokonca bojujú proti Bohu. Jednota s ľuďmi sa narúša cez mnohé vojnové konflikty vo svete, tiež je naštrbená aj v mnohých rodinách, príbuzenstvách a spoločenstvách. Keď sledujeme s otvorenými očami život okolo nás, vynára sa nám otázka: Môže byť človek vôbec šťastný, keď odmieta jednotu s Bohom a s ľuďmi? Odpoveď poznáme: Nemôže byť šťastný, lebo opravdivé šťastie dosiahne iba vtedy, keď sa zjednotí s Bohom a s ľuďmi!

Stále sa však pohybujeme iba v akejsi neosobnej rovine. Hovorili sme o apoštoloch, potom o ľuďoch, ale nie konkrétne o sebe. Nahliadnime preto do svojho svedomia:

Žijem v jednote s Bohom? Som verný viere, v ktorej ma pokrstili? Upevňujem, vzdelávam sa v nej a potvrdzujem ju skutkami, alebo sa stala pre mňa príťažou? Zabraňuje môjmu pôžitkárstvu a hriešnemu životu, ktorý som si tak veľmi obľúbil? Ba dokonca priam bojujem proti nej svojím nemorálnym životom či zlým spoločenským alebo politickým postavením?

Žijem v jednote s ľuďmi? Nemyslím si, že konflikty a nenávisť vo svete sú čímsi prirodzeným? Ako žijem v rodine, v spoločenstve susedov, medzi príbuznými, spolupracovníkmi a spolužiakmi? Som šíriteľom pokoja alebo sváru medzi nimi?

Je môj život v súlade alebo v rozpore s Ježišovým testamentom?

Počul som svedectvo o mladom človekovi, ktorý každý deň začína svätou omšou a prijímaním. Najskôr sa zjednotí s Ježišom a potom takto posilnený ide do práce. V práci sa ku každému správa úctivo, je veselý, usmiaty, a keď zistí, že kolega má dajaký problém, snaží sa mu s prácou maximálne pomôcť. Takto sa zasa zjednocuje s ľuďmi. Po práci sa na malú chvíľku zastaví v kostole, poďakuje sa za prežitý deň a prosí o pomoc vydávať svedectvo o Bohu v rodine.

Aké krásne je naše náboženstvo, keď jeho podstatou je jednota s Bohom a s blížnym! Môže teda v ňom byť niečo nekalé, nečestné alebo tmárske? Preto všetci uznajme, že Ježiš nám dnes kladie svojím testamentom pred oči pravý zmysel, obsah a náplň nášho života. Neexistuje dokonalejší návod na správny a šťastný život, preto zostaňme Ježišovmu testamentu verní až do smrti.