Dosť veľa sa dnes hovorí o náboženstve. Niektorí tvrdia, že náboženstvo je prekážka pokroku, že je prežitok, a tak často opúšťajú aj svoju vieru. Najčastejšou príčinou týchto postojov je nedostatočné poznanie náboženstva. Hlboké poznanie náboženstva je naliehavou povinnosťou dnešného človeka, keď chce o ňom rozprávať a žiť podľa neho.

Preto dnešné evanjelium nám odhaľuje jednu nádhernú kvalitu nášho náboženstva, ktorú Ježiš Kristus vyslovil vetou: „Ja som chlieb života.“ Keď sa nad touto vetou zamyslíme, lepšie spoznáme krásu našej viery. Všimnime si, že Ježiš používa dva pojmy chlieb a život.

Kto z nás by sa zaobišiel bez chleba? Chlieb má jednu podstatnú vlastnosť – slúži všetkým. Predstavte si taký chlieb, ktorý by sa nerozdelil, nerozkrájal. Čo sa s ním stane? Stvrdne a pokazí sa. Keď teda Ježiš hovorí ja som chlieb, znamená to: Ja som pre vás, vždy, v každej chvíľke, bez prestávky, a nie len jednorazovo, raz do týždňa, do mesiaca alebo do roka. Ježiš je nám teda ustavične k dispozícii.

Čo znamená druhé slovo – život? Aby sme lepšie pochopili Ježišov výraz, predstavme si veľkú čakáreň. Je celá zo skla a v nej veľa ozdobných rastlín, ktoré sa musia polievať, aby žili. Je tam aj veľké akvárium s rybkami, ktorým sa musí podávať potrava, aby žili. Čaká tam človek, ktorý sedí v pohodlnom kresle a pozerá si obrázkový časopis. S ním je tam aj druhý človek, ktorý sa zasa pozerá na rybky v akváriu. Nazriete tam a poviete - je tam mŕtvo. Ale ako? Veď sú tam ľudia, rastlinky, rybičky! A máte pravdu. Život je čosi viac, má nielen biologickú otázku, život je záležitosť sociologická. Život je tam, kde ľudia nadväzujú kontakty, zaujímajú sa jeden o druhého, radia si, potešujú sa, pomáhajú si – teda komunikujú. Keby ste nazreli do takej haly, kde ľudia komunikujú, povedali by ste - tam je živo. Pod slovom život má teda Ježiš na mysli komunikáciu, a to komunikáciu medzi ľuďmi navzájom aj medzi ľuďmi a Bohom. A keď na inom mieste vraví, že prišiel na svet, aby ľudia mali život v hojnosti, znamená to, že prišiel nadviazať komunikáciu Boha s ľuďmi. A toto je nádherný zmysel nášho náboženstva.

Zamyslime sa nad tým, čím je to, že takéto náboženstvo sa mohlo v minulosti označiť ako ópium ľudí. Trocha to bolo aj z viny kresťanov, ktorí neprijímali Ježišove slová chlieb života v plnosti a celosti. Zanedbávali komunikáciu medzi ľuďmi a zameriavali sa len na komunikáciu medzi Bohom a potom priľahko znášali, že mnohí ľudia boli hladní, smädní bez prístrešia, nahí, chorí, v žalári. Uspokojovali ich tým, že ak vytrvajú v tomto stave, napokon ako odmenu získajú nebo. Ježiš však hlásal opačne, že tí prídu do neba, ktorí hladným dajú jesť, smädným piť a pocestným prístrešie, nahých zaodejú, chorých ošetria... Teda podľa učenia Ježiša nie za biedu prídu ľudia do neba, ale za odstránenie bied, nie za nevšímavosť voči ľuďom, ale za živú komunikáciu s ľuďmi. Preto sa Cirkev po 2. Vatikánskom koncile už nemodlí: Pane daj, aby sme pohŕdali zemskými vecami a milovali nebeské, ale aby sme aj správne užívali pozemské hodnoty a tak prišli k tebe. Preto pokoncilový kresťan má mať záujem nielen o komunikáciu s nebom, ale aj o komunikáciu so svetom. Takže filozof minulého storočia, ktorý vyhlásil, že náboženstvo je ópium ľudí, dnes už nijako nemá pravdu.

Z toho vychodí, že my pokonciloví kresťania už nepokračujeme v chybách kresťanov minulých storočí. My náležite zdôrazňujeme, že Ježiš založil v omši sväté prijímanie nie pre dajakú individuálne potešenie, ale skôr na to aby sme komunikovali, hojne komunikovali s Bohom a ľuďmi. Preto sa sväté prijímanie volá Komunio – čiže spoločenstvo alebo zjednotenie.

Istý francúzsky časopis píše o spoločnosti mladíkov a dievčat v Marseille, ktorí si usporiadali tanečný večierok v byte svojho priateľa. Ako tak tancovali, ozval sa zvonček. Peter šiel otvoriť. Pri dverách stál nájomník, ktorý býval o poschodie nižšie a prosil veľmi zdvorilo, aby sa bavili tichšie, lebo on a jeho spolubývajúci musia skoro vstávať a majú dôležitú prácu. Peter to oznámil spoločnosti, ktorá vzápätí vybuchla smiechom: „To je Róbert, ten blázon!“ Peter skúmal, čo to má znamenať a dozvedal sa, že musí byť blázon, veď čo všetko dáva a robí pre chudobných. Keď potom Peter kráčal tmavou nocou z večierka, zaznievalo mu v ušiach: „Róbert – blázon!“ Aj na druhý deň myslel na Róberta. Večer sa osmelil a zatelefonoval mu, že je ten, čo včera otvoril dvere u susedov a že rád by ho poznal. Róbert mu odpovedal srdečným tónom a pozval ho na návštevu. Peter prišiel, predstavil sa a dali sa do rozhovoru. Vysvitlo, že Róbert je lekár a má v podnájme profesora, úradníka a učňa. Sú dobrí priatelia, ba viac, spája ich opravdivé bratstvo, pretože sa v Eucharistii zjednocujú s Ježišom a medzi sebou žijú ako jeho bratia. Všetko majú spoločné ako prví kresťania a čo je nadbytočné, to dávajú chudobným, lebo s úžasom zistili, že kto vlastní lásku, ten je dosť bohatý. Peter bol dojatý životom týchto štyroch priateľov. Čím lepšie ich spoznával, tým viac videl, ako Božia láska zostupuje v chlebe života na zem a stáva sa konkrétnym putom medzi týmito ľuďmi. Ich život ho priťahoval. Rozhodol sa pre Ježiša a odvtedy sa začal meniť. Zanechal predošlý egoizmus a zistil, že až teraz má jeho život zmysel.

Tu je veľké ponaučenie aj pre nás, lebo sme si ukázali krásu a význam náboženstva pre každodenný život. Modlime sa, aby sme dokázali túto krásu ukázať aj pred ľuďmi. Usilujme sa, aby Ježišova láska bola viditeľná a citeľná v živote každého z nás. Silu k tejto náročnej a zodpovednej práci máme čerpať z Eucharistie. Nech nám dá do budúceho týždňa silu aj dnešné sväté prijímanie, aby sme v komunikácii s blížnymi nezlyhali, ale im predstavili a ukázali osláveného Krista.