Asi všetci ste boli v cirkuse a hoci mnohí už veľmi dávno, spomínate si na úžasné výkony artistov, zvierat aj na organizáciu, ktorá okolo toho panovala. Iste ste všetko odmenili búrlivým potleskom, ktorý vyjadroval obdiv a vďaku za hodiny námahy a driny, ktoré museli všetci účinkujúci znášať. Z toho plynie staré známe poučenie, že nik múdry z neba nespadol a človek sa stále musí učiť.

Aj Ježiš dnes hovorí o učení a o učiteľovi. O najlepšom a najdokonalejšom učiteľovi – svojom Otcovi: Všetkých bude učiť sám Boh. Túto vetu napísanú prorokmi musel vysloviť, lebo ľudia ho zase nepochopili. Po zázračnom rozmnožení chleba, ktorým naznačil svoj Božský pôvod a vyjavil, že on je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, ľudia opäť zostali v pomykove. Bolo toho na nich priveľa. Veď ho poznali ako tesárovho syna, poznali aj jeho príbuzných, videli ho hrávať sa s deťmi na ulici a dospievať… Ako potom mohol prísť z neba? Robil síce divné veci, ktoré žiaden človek nedokáže, ale zostúpiť z neba? To teda nie! Preto ich Ježiš upokojuje, že ľudia sami od seba nie sú schopní pochopiť pravdu o ňom, lebo Boha nik nevidel, a preto ani nikto nemôže vedieť, kto od Boha pochádza. Preto im hovorí: Nešomrite medzi sebou! Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal.

A ja ho vzkriesim v posledný deň. U Prorokov je napísané: „Všetkých bude učiť sám Boh.“ A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca.

Z týchto slov, ktoré boli vyrieknuté po zázračnom rozmnožení chleba, nás Boh cez Ježiša učí dvom skutočnostiam o Eucharistii: je to pokrm našej duše a je to obeta. Na obetu, pri ktorej prijímame pokrm zaisťujúci nám cestu do večného života, sa schádzame každú nedeľu. Má pre nás obrovský význam, lebo v dnešnom uponáhľanom sveta je to príjemný oddych, kde môžeme načerpať nové a nahradiť opotrebované sily. Preto pre nás, veriacich, je nedeľné zhromaždenie okolo Pánovho oltára nevyhnutné.

Eucharistický chlieb nie je dajaká hmotná vec, ale Osoba. Ježiš o sebe povedal: Ja som živý chlieb… Zostupuje z neba, stáva sa každému prístupným, zveľaďuje celý náš duchovný život. To nás zaväzuje, aby sme si uvedomili, že nedeľa je deň Pána a snažili sa ju aj Pánovi zasvätiť aktívnou účasťou na bohoslužbe. Čo to znamená? Nielen nábožne počúvať svätú omšu, ale aj s úžitkom prijímať Ježiša Krista v Eucharistii.

Ako však prežívam nedeľu? Je pre mňa dňom Pána? Je pre mňa duchovným osviežením? Uvedomujem si, že ma ju učí správne prežívať ten najlepší učiteľ – Boh?

Lenže aká býva často skutočnosť? Sú prázdniny, dovolenky, leto… a na Boha čas nie je. Možno v zime, ak nebude veľa snehu alebo poľadovica. A sväté prijímanie? Čo by si ľudia o mne pomysleli, keby som prijímal každú nedeľu? Veď by som im bol na posmech! Koľkí takto alebo podobne rozmýšľajú? Nepatrím k nim aj ja?

Misionár rozpráva, že do kostola z času na čas prichádzal muž, pokľakol si, zložil ruky, na okamih pozdvihol oči k bohostánku a potom rýchle odišiel. Ľudia, ktorí ho stretávali, boli zvedaví, kto to je. Kňaz ho raz zastavil a spýtal sa, prečo sa nezdrží dlhšie a on odpovedal: Pani, u ktorej pracujem, mi v tom všemožne bráni, preto využívam každú voľnú chvíľu medzi prácou. Vtedy sem bežím, idem pred bohostánok a v srdci poviem Ježišovi: Ježišu, tu je Jozef. A hneď odchádzam. Nezahanbí nás tento muž? On nemohol a šiel… My môžeme a nejdeme… Čo myslíte, ako to raz bude Boh hodnotiť?

Dajme si predsavzatie, že hoci je leto, prázdniny, dovolenky, urobíme všetko, aby sme sa v nedeľu stretli s Pánom pri jeho stole a prijali ho do svojho srdca. Veď nás tomu učí ten najlepší učiteľ – sám Boh.