Slovo kráľ má pre nás zvláštny význam. Človek dneška uznáva demokraciu, slobodu, voľnosť… Nechce, aby nad ním vládol jeden človek s absolútnou a neobmedzenou mocou. Králi, ktorí vo svete ostali, sú skôr reprezentačne osobnosti, ktoré už nemajú neobmedzenú moc, ale vlády a parlamenty im určujú pravidlá vládnutia.

Akým kráľom je Kristus? Zmeny, ktoré zasiahli pozemských kráľov, ktoré otriasli až do základov pozlátené tróny korunovaných hláv, nemali žiadny vplyv na Krista Kráľa. Jeho kráľovstvo nie je pozemské, politické, ani mocenské, ale je to kráľovstvo nad ľudskými dušami, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja. Kristus je vládcom, skrze ktorého dal Otec vesmíru zákon vývoja, je tvorivým Otcovým slovom a zábleskom jeho Božskej podstaty. Ako v ohnisku sa v ňom spája živá i neživá príroda, preto je schopný vládnuť vesmíru aj ľuďom, pretože Boh mu všetko podriadil.

Kristus vstúpil do dejín ako človek, aby zhromaždil ľudstvo rozptýlené tragédiou hriechu do jedného spoločenstva, v ktorom pravý pastier – Boh, obnoví svoju vládu nad ľuďmi. Nevládne terorom, intrigami, ale silou pravdy a službou lásky. Jeho vláda nemá nič spoločné s politickou mocou, lebo je to stála ponuka k vstupu do nového spôsobu života, vytrvalá výzva k odvahe znova sa zrodiť, čo neznamená nič iné, ako stále sa znova učiť zomierať všetkému, čo púta človeka k sebectvu, požívačnosti, zrade, nenávisti a násiliu.

Najbezpečnejším znakom, že Kristus-Kráľ je mocný vladár sa javí, že vždy mal nepriateľov. Základnou pravdou jeho učenia je opustiť všetko a vykročiť za ním po namáhavej ceste až na kríž, ktorý bol na svete prvým aj posledným jeho trónom. Keby bol Ježiš iba obyčajným židovským rabínom a jeho učenie zmesou židovských náuk, dávno by upadol do zabudnutia. Ale keďže jeho učenie je dodnes potierané, zosmiešňované, prenasledované, je dôkazom toho, že je naozajstný Kráľ, je znamením, ktorému budú odporovať.

Nebezpečnou chorobou v súčasnosti je rakovina. Zachvacuje najrozličnejšie orgány v ľudskom tele, ale nepočuť, že by niekto trpel rakovinou srdca. Ale ona existuje a rozožiera rodinný život, premieňa človeka na bezohľadného konzumenta rozkoší a robí z neho sebca, ktorý znemožňuje srdcu, aby vyžarovalo oddanosť, vernosť a lásku.

Je náhoda, že človek čím viac získal vládu nad hmotou, stráca vládu nad sebou a tým prestáva byť človekom? Opojenie hmotou priviedlo človeka do situácie vodiča, ktorý v rýchlej jazde nezvládol automobil a ten ho zabije. Moderný človek vie riadiť kozmické koráby, ale nevie riadiť seba. Žije v presvedčení, že veda mu rozlúšti všetky životné situácie, ale nikdy nebolo toľko psychicky chorých a nervovo zrútených ľudí, ako je tomu dnes. Technický pokrok nám zaistil vyššiu životnú úroveň, ale zároveň všade na svete sa zvýšila kriminalita, a to najmä medzi mladými. Svedčí to o tom, že človek, ktorý striasol zo seba vládu Krista, dostal sa do otroctva síl, proti ktorým je bezmocný, ktoré ho nakoniec doženú do bezvýchodiskovej situácie, odkiaľ vedie jediná cesta – dobrovoľne rezignovať na život a zúfať si! Každý si preto musí vyvoliť buď život, hodný človeka, ktorý sa dáva riadiť duchom, alebo život, ktorý sa sebectvom degeneruje na stále nižší stupeň.

Kristus musí kraľovať, dokiaľ mu nebudú položení k nohám všetci jeho nepriatelia: sebectvo, brutalita, násilie, pretvárka, zmyselnosť, chlipnosť… Ako posledného nepriateľa zničí smrť. Pre seba ju porazil, keď vstal z mŕtvych. Na konci časov zničí smrť pre všetkých ľudí, aby sa celé ľudstvo mohlo podrobiť jeho vláde. Zlí, aby boli odkázaní tam, kam proti Kristovmu učeniu celý život slepo smerovali – do večného zatratenia. Dobrí, aby boli odovzdaní Otcovi, ako drahocenný dar, pretože sa dobrovoľne oddali do služby Krista Kráľa, ktorému slúžiť znamená kraľovať.

Dal by Pán, aby sme patrili aj my medzi vyvolených. Preto prosme Krista Kráľa, aby sme mu celým životom dôstojne a s láskou slúžili.