Iste si viete živo predstaviť, aký je v rodine zhon, keď sa narodí dieťa. Všetko sa mu musí prispôsobiť, lebo nový človiečik sa stal stredobodom pozornosti a záujmu. Tento stav pozorujeme ale aj vtedy, keď dieťa oslavuje dajaké významné dni svojho života. Medzi veriacimi ľuďmi sa k týmto dňom radí aj deň krstu.

Na dnešný deň pripadá v liturgii 1. nedeľa v období „cez rok“ a tá je sviatkom Pánovho krstu, preto je v dnešnú nedeľu pre nás Ježiš stredobodom pozornosti. Teda nie Ján Krstiteľ, ani zástupy ľudí, ktorí boli svedkami jeho krstu, ale On, Syn Boží.

Prečo vlastne Ježiš prijal krst pokánia? Je to zaujímavá otázka, lebo on, Mesiáš, bol bezhriešny. K Jánovi prichádzali Židia, aby vyznávali svoje hriechy, on im pritom lial na hlavu vodu. Veľmi dobre vedel, že po ňom prichádza ten, ktorý bude krstiť Duchom Svätým, preto odmietal Ježiša pokrstiť. On však vstúpil do vĺn Jordána a modlil sa. Počas modlitby Ján mu lial na hlavu vodu a vtedy sa udialo čosi neobyčajné. Z neba bolo počuť Otcov hlas a Duch Svätý v podobe holubice sa vznášal nad Ježišom. Pre Jána to bol jasný dôkaz, že muž, ktorý pred ním stojí, je Mesiáš. Z Ježišovho postoja jasne vidno, prečo prijíma krst:

– Chce nám ukázať príklad.

– Chce sa verejne predstaviť svetu.

– Chce vyzdvihnúť význam krstu.

Ježiš nám dáva príklad a potvrdzuje, že ak chceme byť spasení, musíme byť pokrstení. On nemal hriech, ale vedel, že ťažký dedičný hriech, ktorý ľudstvo pritiahlo z neposlušnosti na seba, môže sa zmyť iba krstom. Preto prichádza Ježiš z galilejského Nazaretu, aby ho Ján pokrstil v Jordáne, čím žiada krst aj od nás a dáva najavo, že sviatosť krstu je prvá a najdôležitejšia sviatosť, bez ktorej inú sviatosť nemožno prijať.

Zároveň ukazuje, čo sa s nami udeje pri krste. Aj na nás zostúpi Duch Svätý, nie síce v podobe holubice, ale úplne neviditeľným spôsobom. Prichádza do duše a zabýva sa v nej, pričom nebeský Otec potvrdzuje: Ty si môj milovaný syn! Ty si moja milovaná dcéra! V tej chvíli sa stávame Božími deťmi, bratmi a sestrami Ježiša Krista a členmi katolíckej Cirkvi.

Sviatosť krstu nám do duše vtláča nezmazateľný znak, ktorý sa nedá umyť, vygumovať, vymazať, spáliť, ani vyrezať... Ba nezanikne ani vyčiarknutím z matriky pokrstených, ani nepriateľským postojom a nenávisťou voči Bohu. Krstom sa verejne predstavím svetu a poviem: Som kresťan katolík!

Možno predpokladať, že my, ktorí sme dnes prišli sem do chrámu, sme pokrstení. A hoci sa tak stalo možno už veľmi dávno, stopa po krste zostala. Je to nezmazateľný znak nášho kresťanstva. Preto treba si uvedomiť, že sme Božie deti, brat alebo sestra Krista a členovia katolíckej Cirkvi. Uvedomujem si to? Žijem podľa toho? Akú dôležitosť pripisujem svojmu krstu? Viem vôbec, kedy som bol pokrstený? Akú dôležitosť pripisujem krstu mojich detí?

Manželov Jacquesa a Raissu pripravoval na krst Léon Bloy. Raissa o dni krstu píše tieto slová: S manželom sme v duši mali úplnú prázdnotu, všetko sa nám zdalo nezmyselným. Ale po krste nastal jas a radosť. Cirkev splnila sľub! Dala nám Krista! Zbavila nás dedičnej viny! A ďalej sa pýta: V čom tkvie prázdnota v človekovi? A odpovedá si: V neprítomnosti milosti v duši a v prítomnosti diabla, ktorý ju má v moci.

Do našej duše vlial Boh pri krste svoju milosť. Žime z tejto skutočnosti a snažme sa svojím životom dať najavo, že patríme Kristovi. Zistime si deň svojho krstu a s radosťou ho oslavujme, lebo je to deň nášho narodenia sa pre nebo.