Mnohí ľudia veľmi radi sledujú v televízii seriály. Keď sa blíži čas ich začiatku sú nervózni, aby ho stihli a rozmýšľajú, o čom asi bude. Možno aj dnes cestou do kostola ste premýšľali, čo nám dnes Cirkev ponúkne z Božieho slova. Tento rok budeme rozjímať nad Lukášovým evanjeliom.

Lukáš opisuje Ježišov príchod do rodnej synagógy. Spočiatku všetko prebiehalo ideálne, rodáci boli nadšení a divili sa milým slovám, ktoré vychádzali z jeho úst. Postupne však zistili, že po prečítaní úryvku z knihy Izaiáša nehovorí o pomste Rimanom, ale o milosrdenstve a z politického prevratu nebude nič. Preto začali na ňom objavovať chyby: Čože také mimoriadne môže syn tesára urobiť? Je vôbec možné, aby bol Mesiášom?

Vykladači Svätého písma tvrdia, že Ježiš navštívil Nazaret aspoň trikrát, akoby neustále dúfal, že sa jeho spolurodáci umúdria. Prvýkrát sa stretá so všeobecným úžasom, druhýkrát sa na ňom pohoršujú a napokon ho chceli zabiť. Lukáš všetky tri návštevy zhŕňa a vkladá do jedného obrazu. Aký je výsledok? Spolurodáci ho neuznali, neprijali, lebo si predstavovali Mesiáša, ako výnimočného a mimoriadneho človeka a nešlo im do hlavy, že by sa mohol skrývať za obyčajným zovňajškom. Preto Ježiš smutne od nich odchádza, lebo hoci mu boli vlastní, neprijali ho.

Možno v tejto chvíli nás pochytí hnev na Ježišových spoluobčanov, ale to by sme sa museli hnevať aj na seba, lebo sme takí istí, ako oni. Aj my si často utvárame vlastný obraz Boha, a ak sa inak prejaví, neprijímame ho. Myslíme si, že je ďaleko od nás, ale on je veľmi blízko, denne ho stretávame na ulici. On pri nanebovstúpení neodišiel, ale zostal medzi nami, veď jasne povedal: A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta. On neodišiel, ale jednoducho sa skryl, preobliekol sa a prijal obyčajný vzhľad. Často sa sťažujeme, že sme roztržití pri modlitbe, ale uvedomujeme si, že sme roztržití aj na ceste, v práci, v škole, doma? Uvedomujeme si, že denne nekonečne krát stretneme Krista a ani si to nevšimneme? Pritom má známu tvár nášho suseda, dieťaťa, kolegu, spolužiaka, manžela, manželky, predstaveného, šéfa v práci, chorého, kňaza, priateľa… Musíme smutne konštatovať, že Ježiš zostáva aj naďalej nepoznaný, neuznaný, vo vyhnanstve, a k tomu vo vlastnom dome… Čo máme robiť? Nepozerať na Ježiša pohľadom Nazaretčanov, ale hľadieť na neho očami jeho priateľov, bratov a sestier. Tieto oči ho musia spoznať v každom človekovi a poslúžiť mu.

Ku kňazovi prišiel istý muž a povedal: Keby som na ulici stretol kňaza pred dvanástimi rokmi, bol by som ho napadol. Kňaz sa začudoval a muž pokračoval: Na našom pracovisku ochorela kolegyňa. Mala zvláštnu chorobu, ktorá spôsobovala neskutočný zápach, preto sa jej nik nechcel ujať. Zrazu však k nej prišla akási mníška a začala sa o ňu starať. Robila to tak, akoby jej bolo príjemné starať sa o hrozne zapáchajúce ľudské údy. Napadlo ma, že to nemôže robiť pre peniaze, ale pre čosi iné. Dnes viem, že v chorej žene stretla Krista. Preto som sa rozhodol, že dám svoju osemročnú dcéru pokrstiť a nebudem už viac brániť manželke, aby s ňou v nedeľu išla do kostola. Ba neskôr som s nimi začal chodiť aj ja.

Vidíte, čo znamená stretnúť Krista? Preto chodievajme po svete s otvorenými očami, nachádzajme ho v ľuďoch a slúžme mu. Potom aj náš život bude seriálom, v ktorom na pokračovanie budeme slúžiť blížnym a cez nich Ježišovi. Posledným dielom seriálu bude stánok v nebi a tento diel sa nikdy neskončí, bude trvať večne.