Keď človek opúšťa tento svet, zanechá po sebe testament. Je to jeho posledná vôľa, v ktorej naznačí dedičom, ako majú naložiť s jeho majetkom. Ježiš tiež vedel, že odíde z tohto sveta, preto svojím učeníkom-dedičom zanechal slová, ktoré sme počuli v dnešnom evanjeliu. V prvom rade prosí pre svojich nasledovníkov dar jednoty. Jeho odkaz pre dedičov je: Buďte jednotní!

Ako tomu rozumieť? Jednota v duchovnom rozmere spočíva v spojení s Kristom. Ježiš o tejto skutočnosti hovoril v podobenstve o viniči a ratolestiach. Ako jeden koreň viniča má mnoho ratolestí, ktoré ho tvoria, tak aj každý jednotlivec, ktorý je napojený na Krista, tvorí Cirkev. To, že jeho slová o jednote sa od prvopočiatku Cirkvi brali vážne, potvrdzujú aj Skutky apoštolov: Kresťania sa vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byt' spasení. Tieto slová naznačujú skutočnú jednotu vo viere, sviatostiach a vzájomnej láske pod vedením apoštolov.

Na Ježišovu výzvu nadväzuje aj II. vatikánsky koncil, ktorý zdôrazňuje, že jednota pod vedením rímskeho pápeža je vytváraná zväzkami vyznania viery, sviatostí, cirkevného vedenia a spoločenstva veriacich. Dajme však pozor! Jednota nie je uniformita! Na pôde cirkevnej jednoty je možná ba užitočná rozmanitosť, napríklad vo formách ohlasovania evanjelia, liturgie, slobodného teologického bádania, zaangažovania kresťanov a ich služby v Cirkvi a spoločnosti. Ináč by Cirkev nemohla zjednotiť ľudí rozličných svetadielov a národov, ak by nebola možná táto pluralita.

Možno ktosi namietne: Je to síce pekné, ale neosobné. Pekná teória, ale aká má byť prax? Pozrime sa na naše farské spoločenstvá, kde tiež treba túto teóriu uviesť do praxe. Jednotu treba zachovať tam, kde ide o dôležité veci, ktoré sú potrebné pre život farnosti. Iste by bolo zvláštne, keby sme napríklad pri liturgii spievali podľa vlastnej vôle, alebo by sme si vytvárali dajaké vlastné vyznanie viery, v ktorom by bolo pomiešané učenie kresťanstva, napríklad s učením Budhizmu. Pre farskú rodinu by bolo veľmi rušivé, ak by sa niekto chcel povyšovať nad ostatných z dôvodov vzdelania, spoločenského postavenia či majetku. Ale v každej farskej rodine je veľký priestor pre pestrosť a mnohorakosť. Vieme, že podľa teológie svätého Pavla máme každý rozličné dary Ducha. Sú farnosti, kde je veľa ľudí, ktorí majú charitatívneho ducha a dokážu pomôcť v tiesni tým, ktorí to potrebujú, napríklad v misiách. Inde zasa majú dar spevu alebo reči a v týchto spoločenstvách vynikajú spevokoly alebo divadelné súbory, ktorých členovia prekrásne účinkujú aj pri svätých omšiach. Ďalší zasa sú nadmieru vzdelaní v posvätnej teológii, iní majú asketické alebo umelecké nadanie. Smelo môžeme povedať, že ani jeden veriaci nie je pre farnosť zbytočný. Farnosť každého potrebuje!

Teraz možno zosmutnejú starší ľudia a v duchu si vzdychnú: A čo ja? Veď už nevládzem. Už iba ten ruženec udržím v rukách. Ale ja sa pýtam: Tie stovky ružencov, prebdené noci často poznačené bolesťou, to vari nie je nič? Je to veľa, veľmi veľa! Vedzte, že farnosť potrebuje vaše modlitby, utrpenia a bolesti. Je to soľ, ktorá drží farnosť a jej členov. Lebo všetkých bez rozdielu, mladých aj starých, má zastrešovať dobrosrdečnosť, dobroprajnosť a láska. Dajme si veľký pozor, aby sme nehovorili také slová, názory a posudky, ktoré by mohli rakovinotvorne pôsobiť na farnosť. Všetci sme zodpovední za jednotu farnosti. Je to naša výsada, ale aj zodpovednosť.

Pouvažujme v dnešnú nedeľu, ako ja konkrétne chcem pomôcť mojej farnosti, aké služby môžem poskytnúť miestnemu kňazovi a tým celému spoločenstvu. Bolesťou veľkým miest je anonymita, ale ktosi predsa musí začať s ňou bojovať. Ak každý iba odtiahne ruky a povie, že jeho sa to netýka, nepohneme sa z miesta.

Po vojne v istom talianskom meste postavili zaujímavý kostol. Miestny farár v roku 1952 poslal list starostom, biskupom a kňazom miest, v ktorých počas vojny zničili kostol. Poprosil ich, aby mu poslali materiál zo zničených kostolov, a aj dajaké symboly vojny. Na jeho žiadosť zareagovalo 60 miest, a tak vznikla zaujímavá stavba. Zo zrúcaním z Hirošimy vytvorili oltár a nad ním kríž s postavou Krista. Ježiš má nohy vytvorené z dlhých japonských pušiek, telo z granátov, nožov, šabieľ a pištolí, tŕňovú korunu z drôtu z Osvienčimu a svätožiaru zo železných prsteňov, používaných pri mučení v Kongu. Stavba symbolizuje jednotu Cirkvi, ktorú tvoria ľudia rozličných národov, jazykov, kultúr, mentality a foriem života.

Stavba kostola bola geniálnou myšlienkou. Aj Ježišovi sa podarilo vytvoriť celosvetové spoločenstvo svojich bratov a sestier, do ktorého patrí aj naša farnosť. Ježiš chce, aby aj naša farnosť dýchala jednotou tak, ako je to v jeho testamente, preto všetci sa o to pričiňme už dnes a potom vždy.