Ak chceme niekomu povedať niečo veľmi dôležité, použijeme príklad. Príkladom sa povie najviac. Aj učitelia v školách s obľubou používajú príklady. Vtedy si totiž žiaci najskôr zapamätajú prednášané učivo. Túto skúsenosť majú aj kňazi, ktorí sú často pri stretnutí veriacich milo prekvapení, ako si zapamätajú príklad z homílie, aj keď odznel pred mnohými rokmi.

Túto skutočnosť veľmi dobre poznal aj Ježiš, preto často vo svojich rečiach používal príklady alebo podobenstvá. Inak tomu nie je ani v dnešnú nedeľu, a preto, že odznelo podobenstvo, vieme, že Ježiš chce niečo veľmi dôležité povedať.

Najskôr si predstavme účinkujúcich v podobenstve.

Farizej bol presvedčený, že nie je hriešny, ako iní ľudia a k tejto bezúhonnosti pridáva množstvo dobrých skutkov, ktoré koná. Pretože plnil Mojžišov zákon a bol aj dobročinný, nič nepýta od Boha. Pred Bohom bol sebestačný. Možno by niekto čakal, že Ježiš takéhoto človeka pochváli. Veď jeho konanie sa musí páčiť Bohu: chráni sa hriechu, vyhýba sa zlu, robí dobré skutky, dáva na kostolné ciele, postí sa. Opak je pravdou. Farizej si to pokazil tým, že pre svoju „dokonalosť“ nadobudol k Bohu a k blížnemu zlý vzťah. Pred Bohom sa cítil byť sebestačným, a preto ho nepotreboval a k blížnemu sa cítil byť nadradeným, opovrhoval ním a bol presvedčený, že nik sa mu nevyrovná. To bola farizejova veľká chyba! Ježiš predsa vo svojej náuke kladie na prvé miesto lásku k Bohu a k blížnym. Ale keď jemu chýbala táto láska, mohol byť aj stokrát „dokonalý“, odišiel z chrámu bez Božej priazne.

Mýtnik bol hriešnik a nie hocijaký! Kolaboroval s rímskou okupačnou mocou a z toho ešte dobre bohatol. Pri vyberaní mýta si dobre prihodil, aby mal aj pre seba, preto ho všetci nenávideli a pokladali ho za zlodeja. Keď teda on prišiel do chrámu, cítil sa ako zlodej. Preto zostal vzadu v kúte. Odtiaľ mal dobrý výhľad na modliaceho sa farizeja. Iste ho napadlo: „Ten farizej je na najvyššom stupni dokonalosti pred Bohom. Je zbožný, pravidelne sa modlí, nekradne, ba ešte dáva almužny. Ja nie som ani na tom najnižšom stupni dokonalosti, lebo som hriešnik. Poriadny človek sa mi vyhne, ľudia sa odmietajú so mnou rozprávať, odsudzujú ma. Som posledný človek v tejto spoločnosti a keby ma nechránili Rimania, iste by ma už niekto odprevadil z tohto sveta.“ Uvedomil si, že do tohto stavu upadol vlastnou vinou, a preto sa neodvážil ani hlavu pozdvihnúť k nebu a zmohol sa iba na vzdych: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Keď však to vypovedal a jeho vzdych vyšiel z úprimného srdca, Ježiš o ňom hovorí: „Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ Dajme pozor! Ježiš nechváli kolaborantstvo mýtnika, ani jeho obohacovanie sa. On chváli jeho ponížené zmýšľanie, chváli, že potrebuje Boha. To je cenné pred Ježišom, tak veľmi cenné pre ľudskú dušu, že to prevýši všetky hriechy. Boh nevidí hriechy u takého človeka, ktorý sa k nemu vinie s poníženosťou.

Povedali sme si, že keď chcel Ježiš upozorniť na čosi dôležité, vyrozprával podobenstvo. Čo teda chce odkázať nám? Máme si uvedomiť svoju závislosť na Bohu, bez ktorého by sme neprišli na tento svet, ani by sme tu nemohli žiť. Kto takto zmýšľa, je pred Bohom pokorný a ponížený. Lenže buďme úprimní, že vždy tomu tak nie je. Často sa totiž podobáme farizejovi. Chodíme do kostola, modlíme sa, obetujeme na potreby kostola, postíme sa, ale pritom často pohŕdame tými, ktorí nie sú takí nábožní, ako my.

Jeden misionár píše, ako raz k nemu do kostola vstúpil človek, ktorý dlhé roky nebol v kostole. Po svätej omši prišiel za ním s veľkým zápalom, že odteraz sa to zmení a bude pravidelne navštevovať nedeľné bohoslužby. Ale na druhú nedeľu už neprišiel. Kňaz sa s ním stretol po dlhom čase na ulici a pýtal sa, čo sa deje. Vtedy muž mu odpovedal: „Keď som bol naposledy v kostole, všetky oči tých pobožných ľudí sa upreli na mňa a cítil som, ako zvysoka na mňa pozerajú. Iste sa pýtali, že čo tu tento neznajboh medzi nami hľadá? Kde bol doteraz? Teraz, keď je starý, už mu je aj Boh dobrý?“ Na záver rozhovoru s kňazom povedal túto vetu: „Viem, že Boh by ma iste prijal, ale ľudia ma neprijali.“

Doznajme si, že tento zlozvyk je aj medzi nami. Radi pohŕdame tými menej nábožnými, alebo tými, ktorí v čase neslobody zo strachu alebo aj z ľahostajnosti nechodili medzi nás. Tak tento zlozvyk musíme zmeniť! Musíme ho zmeniť v našich dušiach! Nie je možné nám, ktorí chodíme do Božieho domu, vyvyšovať sa nad tých, ktorí sú menej nábožní, lebo dopadneme ako farizej a nedosiahneme Božiu priazeň. V tom má byť naša zmena, že zosta¬neme nábožní a skromní, budeme sa modliť, postiť, prispievať na potreby kostola, ale nebudeme preto pyšní a povýšení nad ostatnými a sebavedomí pred Bohom. Naopak, tým dáme jasne najavo, že Boha a ľudí potrebujeme. S takouto poníženosťou pristúpme aj teraz k Božiemu oltáru a s radosťou podajme ruku človekovi, o ktorom sme možno presvedčení, že je „mýtnik“. Obetujme svätú omšu za to, aby sme vo svojom srdci prijali Ježišovo poučenie a pochopili jeho prísľub, že tí, čo sa ponižujú, budú povýšení.