Všetci ťažko nesieme, keď nás niekto urazí, nahnevá, ublíži nám, a pritom sa ani neospravedlní. V podvedomí čakáme akúsi náhradu za bolesť, ktorú nám spôsobil a on mlčí alebo sa tvári, akoby sa nič nestalo. Takéto udalosti sa nás vedia poriadne dotknúť, lebo cítime, že k pokániu je potrebná náhrada.

V dnešnom evanjeliu nám priam „udrie do očí“ Božie milosrdenstvo, ktoré je bezhraničné. Ježiš sa ujal Zacheja, podceňovaného, nenávideného a všetkými asi považovaného za najväčšieho hriešnika. Prihovoril sa mu, vstúpil do jeho domu na hostinu, a keď sa nad tým mnohí pohoršovali, povedal: Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.

Z evanjelia vyplýva nielen Ježišova stránka odpustenia, ale všimnime si aj Zacheja, ktorý tiež musel prispieť k tomu, aby pocítil Božie milosrdenstvo. Počujme, čo Zachej hovorí: Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne. Pre nás plynú z tejto vety dve poučenia: k odpusteniu je potrebné škodu nahradiť a vyhýbať sa ďalšiemu hriechu. Konať dobro, a tak sa posväcovať. Na tieto skutočnosti často pri našom pokání zabúdame. Myslíme si, že ono je iba spoveďou, v ktorej vyznáme zlo, ktorého sme sa dopustili a zostaneme spokojní, že všetko je v poriadku. Takto sa nám spoveď premení na akúsi „rýchločistiareň“. A to nie je správne!

K odpusteniu je potrebné nahradiť spôsobenú škodu. Všetkým je hádam jasné, že nemožno takto zmýšľať: Teraz si nakradnem zo spoločného alebo cudzieho, a keď budem mať dosť, vyspovedám sa a všetko bude v poriadku. Ukradnutú vec treba vrátiť, škodu nahradiť, a až potom môžeme očakávať Božie odpustenie. Tu sa však často nejedná iba o krádež. Ide aj o iné hriechy, pri ktorých možno tak jasne nevidieť ujmu a škodu, lebo nie je vždy hmotná. Ide napríklad o ohováranie, osočovanie, klamstvo, ponižovanie, vysmievanie, terorizovanie…, kedy vzniká škoda na cti a dobrom mene blížneho. Tieto škody sa len ťažko dajú plne nahradiť a vrátiť niekomu pošramotenú česť, ale treba sa zo všetkých síl snažiť nepravdu odvolať, poškodeného odprosiť, a ak sme mu svojimi rečami spôsobili aj dajakú ujmu na majetku, nahradiť to.

Alebo si všimnime ďalší často páchaný hriech, keď niekto hreší a preklína Boha. Tým, že prestane hrešiť a vyspovedá sa ešte nie je všetko napravené. Aj Bohu treba spôsobenú škodu napraviť. Ako? Napríklad tým, že budeme jeho meno spomínať často a v dobrom, napríklad v modlitbe.

Spomeňme si ešte aspoň jeden vážny a veľmi ťažký hriech – vraždu nenarodeného dieťaťa. Boh je však ochotný odpustiť aj tento hriech. Tu tiež nestačí k opravdivému pokániu iba úprimná spoveď, ale tento hrozný zločin treba dajako odčiniť. Napríklad tak, že rodičia nesúci na srdci tento hriech, budú robiť patričnú osvetu. Ak sa im niekto zverí, že pomýšľa spáchať tento hrozný zločin, vysvetlia mu, že je to vražda a budú sa ho snažiť od daného činu odhovoriť. Alebo budú klásť väčší dôraz na výchovu narodených detí a ochotne príjmu od Boha ďalšie počaté dieťa… To je náhrada za hriech, to je Zachejovo: Pane, ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.

Teda prvá zásada ako sa zbaviť hriechu je zavinenú škodu napraviť, ako ľuďom, tak aj Bohu. Druhá zásada je konať dobro. Zachejovi nestačilo vrátiť ukradnuté veci, ale sľubuje: Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným… Urobí viac, ako je predpis či príkaz, a to je pravé pokánie, zmena zmýšľania, života a konania. To je snaha o svätosť. Krásne ju vidíme u veľkých kajúcnikov a mala by byť aj súčasťou pokánia každého z nás.

Všimnime si svätého Pavla, ktorý nielenže prestal prenasledovať kresťanov, ale pre všetkých sa stal všetkým, aby zachránil aspoň niektorých a všetko robí pre evanjelium, aby mal na ňom podiel. Svätému Augustínovi nestačilo, že zanechal hriešny život, ale stal sa biskupom a svojím slovom, písmom a životom pracoval pre Krista. Z ľahostajného mladíka svätého Františka z Assisi stal sa brat každého stvorenia, z boháča sa stal chudák bez domova a lesklého odevu. A mohli by sme menovať ďalších a ďalších, a nielen tých, ktorí boli oficiálne vymenovaní Cirkvou za svätých. Spomeňme aspoň mená Chesterton, Belloch, Pucini, Jean Maritain, Eva Lavalierová a ďalší konvertiti. Oni nielenže prestali písať a konať proti viere, ale aj svojimi spismi odvolali zlo a začali šíriť dobro.

My sa možno utešujeme tým, že nie sme takí veľkí hriešnici ako Zachej či spomínaní konvertiti. Ale pravdou je, že nik z nás nie je bez hriechu, a teda na základe tohto faktu sa máme usilovať o pokánie a s tým súvisiacu nápravu a konanie dobra.

Urobme to celkom konkrétne: Ak si vynechával doteraz nedeľné bohoslužby, začni chodievať aj v pracovné dni. Ak si nechodieval k sviatosti zmierenia, začni k nej pristupovať mesačne. Ak máš problém s alkoholom, s hracími automatmi, internetom, čistotou... zanechaj hriech a usiluj sa dať vynáhradu čistým životom, sebazapieraním a zriekaním sa aj dovolených pôžitkov. Iste, že to vôbec nie je ľahké, ale vžime sa do situácie bohatého Zacheja. On sa rozhodol vrátiť štvornásobne a rozdať polovicu, len aby sa zapáčil Kristovi.

Myslím, že Kristova priazeň a Božie priateľstvo je aj pre nás dosť veľkou cenou. Pre ňu môžeme a máme čosi urobiť a zmeniť. Iba vtedy sa podľa Kristových slov aj nášmu domu a našej duši dostane spásy.