Kvetná nedeľa - rok C
Tu celé zhromaždenie vstalo, odviedli ho k Pilátovi a začali naňho žalovať: „Tohoto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ.“ Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On odpovedal: „Sám to hovoríš.“ Pilát povedal veľkňazom a zástupom: „Ja nenachádzam nijakú vinu na tomto človekovi.“ Ale oni naliehali: „Poburuje ľud a učí po celej Judei; počnúc od Galiley až sem.“ Len čo to Pilát počul, opýtal sa, či je ten človek Galilejčan. A keď sa dozvedel, že podlieha Herodesovej právomoci, poslal ho k Herodesovi, lebo aj on bol v tých dňoch v Jeruzaleme. Keď Herodes uvidel Ježiša, veľmi sa zaradoval. Už dávno ho túžil vidieť, lebo o ňom počul, a dúfal, že ho uvidí urobiť nejaký zázrak. Mnoho sa ho vypytoval, ale on mu na nič neodpovedal. Stáli tam aj veľkňazi a zákonníci a nástojčivo naň žalovali. Ale Herodes so svojimi vojakmi ním opovrhol, urobil si z neho posmech, dal ho obliecť do bielych šiat a poslal ho nazad k Pilátovi. v ten deň sa Herodes a Pilát spriatelili, lebo predtým žili v nepriateľstve. Pilát zvolal veľkňazov, predstavených a ľud a povedal im: „Priviedli ste mi tohoto človeka, že poburuje ľud. Ja som ho pred vami vypočúval a nenašiel som na tomto človekovi nič z toho, čo na neho žalujete. Ale ani Herodes, lebo nám ho poslal späť. Vidíte, že neurobil nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrescem ho teda a prepustím.“ (Bol totiž povinný prepustiť im na sviatky jedného.) Tu celý dav skríkol: „Preč s ním a prepusť nám Barabáša!“ Ten bol uväznený pre akúsi vzburu v meste a pre vraždu. Pilát k nim znova prehovoril, lebo chcel Ježiša prepustiť. Ale oni vykrikovali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ On k nim tretí raz prehovoril: „A čo zlé urobil? Nenašiel som na ňom nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrestám ho teda a prepustím.“ Ale oni veľkým krikom dorážali a žiadali, aby ho dal ukrižovať. Ich krik sa stupňoval a Pilát sa rozhodol vyhovieť ich žiadosti: prepustil toho, ktorého si žiadali, čo bol uväznený pre vzburu a vraždu, kým Ježiša vydal ich zvoli. Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom. Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádzajú dni, keď povedia: „Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali!“ Vtedy začnú hovoriť vrchom: „Padnite na nás! a kopcom: „Prikryte nás!“ Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ Vedno s ním viedli na popravu ešte dvoch zločincov. Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“ A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po tých slovách vydýchol. Keď stotník videl, čo sa stalo, oslavoval Boha, hovoriac: „Tento človek bol naozaj spravodlivý.“ A celé zástupy tých, čo sa zišli na toto divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov. Všetci jeho známi stáli obďaleč i ženy, ktoré ho sprevádzali z Galiley, a dívali sa na to.
Lk 23, 1- 49
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Pri slávnostnom vstupe Ježiša do Jeruzalema nadšené zástupy volali: Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach! Farizeji sa nad takouto oslavou pohoršovali a hovorili: Učiteľ, napomeň svojich učeníkov! Ježiš im však odpovedal: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene.
Ak sa odmlčia naše hlasy v kostoloch, kamene rozpadávajúcich sa stien budú kričať proti nám. V Jeruzaleme bolo mnoho ľudí, ktorí kričali: Sláva! Masy sa dajú ľahko ovplyvniť a zmanipulovať, lebo o chvíľu budú tí istí ľudia kričať: Preč s ním! Ukrižuj ho! Teraz držia v rukách palmové ratolesti, ale mávadlá sa dajú ľahko odhodiť, aby sa ruka mohla zovrieť v päsť. Nadšené ovácie sa ľahko menia na urážky a preklínanie. Nie nadarmo sa hovorí: Svetská sláva – poľná tráva. Preto je na začiatku Veľkého týždňa – týždňa umučenia, Kvetná nedeľa.
Na mnohých miestach Južnej Ameriky sú národy, ktoré prežívajú liturgiu silnejšie, ako u nás. V istom meste majú zvyk, že si na Kvetnú nedeľu volia kráľa a vedú ho k radnici. Raz zvolili za kráľa Manuelita, chlapca z chudobnej rodiny, ktorý krásne hral na gitare a spieval. V slávnostnom sprievode ho viedli k radnici a nadšene volali: Sláva Manuelitovi! Sláva nášmu kráľovi! Chlapec si povedal: Ak som kráľ, tak je to na pamiatku slávneho vstupu Pána do Jeruzalema, preto musím sa aj správať ako kráľ. Zastavil sa na schodoch radnice, pokynul rukou, aby všetko stíchlo a prehovoril: Drahí spoluobčania! Je kvetná nedeľa. Čo chce od nás Kristus? Chce, aby sme sa milovali a pomáhali si. Ale tým sa v našom meste ešte nemôžeme pochváliť. Ako kráľ vám teda prikazujem, aby ste čítali evanjelium a žili podľa neho! Vtom sa však ozval silný hlas: Drž zobák! Netáraj hlúposti! Ľudia sa začali smiať a postupne sa pridávali ďalšie hlasy: To sme si ale dali, to sme si zvolili kráľa… Zhoďte ho zo schodov! Spomedzi davu vyletel kameň. Nikto nevedel, kto ho hodil. Nasledoval druhý, tretí, štvrtý… Manuelito chcel ešte povedať: Ľudia, ja to myslím s vami dobre, ako Kristus. Nik ho však už nepočúval. Jeden z kameňov ho zasiahol do hlavy. Po tvári mu tiekla krv a vtedy si uvedomil, že teraz je ako Kristus. Zasiahol ho však aj ďalší a klesol k zemi.
Vypočuli sme si Pašie o umučení Krista. Pred nami stál spútaný, zbičovaný, tŕním korunovaný, ukrižovaný… Nie je sám, stojí v dlhom rade tých, ktorí podobne trpeli. Začalo sa to vraždou Ábela a ťahá sa to dejinami až do dnešných dní. Chce byť s nami v úzkostiach a bolestiach, preto je v Písme znázornený obrazom obetovaného baránka.
Kde stojíme my? Máme po ňom meno, hovoríme si kresťania – katolíci. Ako jeho učeníci by sme mali stáť na strane ubitých, odstrkovaných, prenasledovaných… Lebo aj on sa postavil na stranu slabých. Akú úlohu zohrávame v živote? Sme zapierajúcim Petrom, zrádzajúcim Judášom, utekáme od neho, ako sa rozpŕchli apoštoli? Ale sme jeho miláčikmi, ako Ján? Odpoveď, ale pravdivú, si dajme každý sám!