Bratislavský kňaz sa pýtal detí na hodine náboženstva, čo ich napadne, keď počujú výraz Najsvätejšia Trojica. Prihlásil sa chlapec a smelo povedal: Kostol Najsvätejšej Trojice! Táto úsmevná príhoda nie je až tak úsmevná, lebo vyjadruje skutočnosť, že my, ľudia, nevieme si rady s pojmom Najsvätejšia Trojica. Tí, ktorí majú aspoň základné náboženské vedomosti, pamätajú si z náboženstva, že v Bohu sú tri Osoby: Otec, Syn a Duch Svätý, ktoré jedným menom voláme Najsvätejšia Trojica. Behom stáročí sa mnoho učených hláv pokúšalo objasniť tajomstvo, ale sa im to nepodarilo. Ľudia, ktorí žijú mimo viery, alebo nemajú žiadne náboženské vedomosti považujú Trojicu za výmysel a prázdny ľudský pojem.

Evanjeliá nám poskytujú správy, z ktorých je jasné, že jeden Boh je v troch osobách. Ježiš Kristus je poslaný Otcom a volá sa jeho Synom. Duch Svätý je poslaný ako Otcov a Synov Duch na apoštolov, aby pochopili evanjeliové učenie a boli schopní nasledovať Krista.

Z týchto skutočností, ktoré sú nám známe, môžeme povedať, že v trojjedinom Bohu vládnu iné zákony, ako medzi ľuďmi. Vo svete sa mnoho vecí končí, rozpadá, zaniká a mizne v chaose, ale v Trojici vládne jednota a láska. Krásne to vystihol Ježiš, keď povedal: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Boh nie je vysoko a ďaleko od nás, ale prebýva uprostred nás. Svet a ľudia sú cieľom jeho lásky, preto neváhal pre nich obetovať aj to najcennejšie, čo mal – jednorodeného Syna, aby aj ten najbiednejší človek nemusel zahynúť. Veríme tomu? Platia tieto Ježišove slová ešte aj dnes?

Stali sme kritickejšími, ako boli generácie pred nami, lebo tie dokázali s vierou veci prijať ako Božiu vôľu. Naša generácia proti mnohým veciam protestuje, kritizuje ich a bráni sa im. Čo všetko musela táto generácia prežiť? Svetovú vojnu, vojny na rozličných častiach kontinentu, komunistické väzenia a gulagy, teroristické útoky, prírodné katastrofy, pri ktorých prišli o život milióny ľudí. Mnohí boli zaživa pochovaní v rozvalinách domov, pod lávou sopiek, boli chladnokrvne mučení a zabíjaní v táboroch smrti. Preto mnohí sa čudujú, ako sa môže na to Boh pozerať, ako môže milovať svet?! Človek slabej viery či bez nej sa smeje, že z tejto „lásky“ rastú kopy mŕtvol, tečú potoky krvi a sĺz.

Pri týchto výčitkách však sa zabúda na druhú časť Ježišovej výpovede, ktorá hovorí o viere v neho a každý, kto verí, nezahynie, ale bude mať večný život. Boh dal to najdrahšie, čo mal, Syna a vydal ho nespravodlivému súdu sveta, aby ho ľudia opľuvali, zbičovali a napokon ukrižovali. Môže táto skutočnosť potešiť trpiaceho a zúfalého človeka, keď počuje, že Ježiš trpel skôr než on a za neho?

V dráme poľského spisovateľa Brandstättera „Deň hnevu“ prichádza počas vojny prenasledovaný Žid do kláštora a vyrozprával mníchom aké zverstvá páchali na nich esesáci. Keď skončil, dodal: Boh je ľahostajný k nášmu utrpeniu, akoby sedel v kaviarni, fajčil svoju cigaru, čítal noviny a robil sa, že nič nevidí. Jeden z rehoľníkov mu však namietal: Aj Boh sa chvel hrôzou, aj on zakúšal úzkosť smrti a utrpenia v Getsemanskej záhrade, až sa potil krvou. Potešilo to prenasledovaného človeka? To vie iba Boh, ale mnísi mu chceli povedať, že Boh trpí a stoná s každým človekom, je solidárny s ľuďmi, na jeho umučenom tele sú stopy po mukách jeho pozemských bratov a sestier, ktorých miluje.

Láska trojjediného Boha k človekovi je tajomstvom, je úžasnou skutočnosťou, že Boh chce spasiť svet, ktorý je tak nepochopiteľne zlý, že svojho Syna vydal do najhorších rúk ľudí, aby svet zachránil. Silu a vieru toto chápať a byť za to vďačný nám dáva Najsvätejšia Trojica, kde medzi jednotlivými osobami je puto lásky, ktoré objíma aj nás.

Usilujme sa v nastávajúcom týždni týmto putom lásky objímať všetkých ľudí, ktorých nám Pán pošle do cesty.