Spočítal by niekto, koľko miliárd ľudí žilo pred nami na zemi? Každý jeden človek však od Boha vyšiel, k nemu smeruje a má na zemi splniť určité poslanie. Každý nemôže byť kráľom, prezidentom či inou významnou osobnosťou, na ktorú budú dejiny spomínať. Podstatné je, aby každý človek kráčal k Bohu, lebo raz bude pred ním stáť a čakať na ohodnotenie svojho života.

Už v škole nám dávali príklady ľudí, ktorých bolo hodno nasledovať alebo z ich chýb sa poučiť. Aj v Písme nachádzame príklady, ktoré pritiahnu alebo varujú. Všimnime si napríklad Samsona. Bol mimoriadnym človekom, lebo ho Boh obdaroval veľkými darmi, najmä silou. Samson však nevedel správne tieto dary využívať, telo zvíťazilo nad duchom a on sa zamiloval do filištínskej ženy Dalily. Za ňou prišli Filištínci a nahovorili ju, aby sa prezvedela, v čom spočíva Samsonova sila. Po dlhom naliehaní jej povedal, že sa britva nesmie dotknúť jeho hlavy. Dalila to oznámila súkmeňovcom. Keď zaspal, ostrihala ho a on stratil silu. Vojaci ho poviazali, oslepili a vrhli do žalára. Raz, keď sa Filištínci hostili, dali ho zo žalára vyviesť a chceli, aby spieval a robil im šaša. Keďže mu medzitým vlasy dorástli, obnovila sa aj jeho sila. Objal stĺpy, na ktorých spočíval palác a zatriasol nimi. Budova sa zrútila, pričom zahynulo viac Filištíncov ako v boji, ale zomrel aj Samson. A aké je poučenie z tohto príbehu? Hriešna láska k Dalile zničila Samsona.

Samson je obrazom každého z nás. Aj my musíme celý život bojovať proti pokušeniam, hriechom a je tu iba jedna možnosť, buď zvíťazíme alebo prehráme. V Biblii nachádzame aj iné podobné príklady. Zastavme sa pri Ježišových učeníkoch, ktorí tiež mali ďaleko k dokonalosti. Radšej viacej rozprávali ako konali, mnoho sľubovali, ale sľuby nedodržali a hádali sa o popredné miesta v nebeskom kráľovstve. Videli toľko Ježišových zázračných činov, ale aj napriek tomu vystrašení utiekli z Getsemanskej záhrady, poschovávali sa na Veľký piatok a vo veľkonočné ráno nechceli veriť, že ich Pán vstal z mŕtvych. Keď prišiel deň Turíc, udiala sa s nimi veľká zmena a stali sa „Samsonmi“ Ducha. Už nemajú osobné ambície, nepoznajú strach a závisť, ale ich jediným záujmom je ohlasovať svetu ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista.

Odo dňa Turíc sa začali napĺňať Ježišove slová: Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! Vtedy si apoštoli pripomenuli jeho slová: Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou od začiatku. Skutočne, Turíce sú úžasným zázrakom, ktorý zmenil apoštolov, zmenil svet, zmenil tvárnosť celej zeme…

Ježišovi súčasníci boli svedkami mnohých jeho divov i zázrakov, a predsa ho raz žiadali: Učiteľ, chceme vidieť nejaké znamenie od teba. Aj dnes sa mnohí dožadujú znamení a je im dané. Je to štvoraké znamenie Turíc.

Cirkev je znamenie. Čo má spoločné dnešný Egypt s dávnou ríšou faraónov, moderné Grécko s antickým či Talianska republika s rímskym impériom? Koľko štátov vzniklo a zaniklo behom 20. kresťanských storočí? Cirkev je však stále rovnaká – jedna, svätá, katolícka, apoštolská.

Mučeníci sú znamenie. Každé učenie môže mať svojich mučeníkov. Keď učenie zanikne, postupne sa zabudne aj na mučeníkov. Cirkev vždy mala a má svojich nadšencov, ktorí sú ochotní pre evanjelium trpieť, ba ja zomrieť a to od apoštolských čias, až po dnešok. Až vo večnosti sa dozvieme o množstve tých, ktorí pre Krista obetovali to najcennejšie – životy. A na nich sa nezabúda, Cirkev si ich ctí a dáva nám za príklad ich hrdinský život.

Vyznávači sú znamením. Sem nepatria iba svätci, ale všetci kresťania, ktorí sa usilovali žiť podľa evanjelia. Sú to rodiny, ktoré vychovávali svoje deti v bázni Božej, kňazi, ktorí slovom a životom viedli im zverený ľud, rehoľné osoby, ktoré zasvätili život službe trpiacim, opusteným a sirotám. Sú to zbožní laici, ktorí v práci alebo v škole si verne plnia svoje povinnosti a každodenným životom vydávajú svedectvo o Kristovi.

Napokon je to II. vatikánsky koncil, ktorý je dielom Ducha Svätého. Koncilové dokumenty zdôrazňujú pôsobenie Ducha Svätého v Cirkvi aj vo veriacich. Konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium hovorí: Keď bolo dokončené dielo, ktorým Otec poveril Syna na zemi, bol v deň Turíc zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev a aby tak veriaci mali skrze Krista v jednom Duchu prístup k Otcovi. On je Duch života, čiže prameň vody prúdiacej do večného života; skrze neho Otec oživuje ľudí, ktorí zomreli vinou hriechu, kým nevzkriesi v Kristovi ich smrteľné telá. Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme adoptívne Božie deti. On privádza k všetkej pravde, zjednocuje ju v spoločnom nažívaní a službe, buduje ju a riadi rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi a ozdobuje ju svojím ovocím. On omladzuje Cirkev silou evanjelia, ustavične ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom. Lebo Duch a nevesta hovoria Pánu Ježišovi: „Príď!“ A tak sa celá Cirkev javí ako „ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého“.

Duchovný spisovateľ Hevenesi napísal: Márne sa namáha organista, ak do píšťal neprúdi vzduch, lebo nástroj nevydá hlas. Ani apoštoli nezačali kázať skôr, dokiaľ neboli naplnení Duchom Svätým. Aj my potrebujeme Ducha Svätého, aby sme o Bohu vydávali svedectvo. Prosme dnes o dary Ducha, aby sme sa stali svetlom sveta, soľou zeme, aby ľudia mohli cez nás obdivovať krásu a hĺbku kresťanského života.