2. veľkonočná nedeľa - rok A
Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.
Jn 20, 19- 31
Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa
Každý človek má svoju povahu a mnohí z nás trpia jej zlými prejavmi. Ľudská povaha je veľmi pekne vystihnutá aj v dnešnom evanjeliu. My všetci sme vlastne zobrazení v apoštolovi Tomášovi. Keď mu ostatní tvrdili: Videli sme Pána, on sa zmohol iba na odvrávanie: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.
Aj my si niektorí podobne povieme, že veríme iba v to, čo vidíme a sme presvedčení, že naše tvrdenie je pravdivé. Keď sa však nad ním bližšie zamyslíme, zistíme, že nemáme pravdu. Stačí si napríklad všimnúť ľudské oko, ktoré vidí iba zlomok z toho, čo je okolo nás. Rozozná iba to, čo je hmotné, ale v našej blízkosti existuje aj veľa nehmotných skutočností. Napríklad vzduch, rádiové či televízne vlny, infračervené alebo ultrafialové žiarenie. Nevidíme elementárne častice hmoty, atómy, molekuly, plyny… hoci sú súčasťou nášho života. Je dobré, že Boh to tak zariadil, lebo pre množstvo vĺn a atómov, ktoré sú okolo nás, by sme nevideli ani jeden druhého. Môžeme smelo povedať, že hoci sú ľudské oči pekné, predsa sú nedokonalé. A preto, že Boh nie je z hmoty, ale je duch, našimi očami ho nemôžeme vidieť. Kvôli tomu Ježiš pokarhal Tomáša, ukázal mu svoje rany, a keď napokon uveril, povedal mu: Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.
Boha teda nedokážeme vidieť svojím zrakom, lebo naše oči nie sú toho schopné, ale ho môžeme hľadať a nájsť svojím rozumom a vierou. Rozum a viera sú našimi duchovnými očami, sú Božími darmi, aby sme poznali Boha a vedeli, že nás miluje, že ho môžeme volať Otcom. Pre túto skutočnosť Ježiš Kristus obetoval aj svoj vlastný život.
Pred niekoľkými rokmi médiá informovali verejnosť, že v Taliansku istá žena spáchala samovraždu skokom z okna. Pre smrťou zanechala list na rozlúčku, v ktorom uvádza, že svoj život obetuje preto, aby mohli po jej smrti vyoperovať rohovky z jej očí a dať ich jej synovi, ktorý ako 6-ročný, oslepol. Operácia sa vydarila a chlapec, ktorý bol dlhé roky slepý, opäť uvidel. Matka z lásky k synovi obetovala svoj život.
Aj Ježiš obetoval život, aby sme mohli vidieť nebeského Otca. V tom je naše šťastie a naozaj sú šťastní tí, ktorí svetlom rozumu a viery ho vidia. Život takého človeka má zmysel, lebo vie, odkiaľ pochádza a kam smeruje. Vie, ako má žiť, znášať utrpenia, ale aj zomrieť, lebo si je vedomý, že nad všetkým je Boh, ktorý nás vidí.
Prosme za seba, aby sme svojím životom pred Božím pohľadom si pripravovali cestu do večnosti, kde svetlom slávy budeme Boha vidieť takého, aký je, z tváre do tváre.