Človek je tvor spoločenský, nemá rád samotu a doslova pred ňou uteká. Túži mať stále niekoho pri sebe. Byť v spoločnosti ľudí potrebujú mladí i starí, dospelí aj deti. Kto by nepociťoval túžbu byť s inými ľuďmi, bol by čudák.

Ľudia sa po prvotnom hriechu ocitli v samote, v neistote, v duchovnej tme. Preto volali k Bohu, aby mali istotu, že je pri nich, že je najmocnejší a človeka neopustil ani vtedy, keď padol do hriechu. A naozaj, Boh sa k človekovi hlási a ústami proroka Izaiáša oznamuje: Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel. Evanjelista Matúš podáva aj preklad slova Emanuel – Boh s nami.

My sa však s odstupom tisícročí môžeme pýtať: Je Boh naozaj s nami? A ak je, čím to dokazuje? Odpoveď nachádzame už na prvých stránkach Svätého písma. Boh stvoril človeka na svoj obraz, na svoju podobu, ale on zhrešil a poškvrnil Boží obraz v sebe. Vedome a dobrovoľne urazil Boha, odlúčil sa od neho a zriekol sa jeho lásky. Vybral sa na cestu života sám ale táto cesta viedla do záhuby. Lenže Boh ho neopúšťa ani v tragédii hriechu a chce sa s ním stretnúť. Toto stretnutie ho vedie k nádeji, že Boh mu vychádza v ústrety. Tak, ako vyriekol nad človekom trest, tak mu preukázal aj milosrdenstvo a dal mu prísľub, že príde druhý Adam – Kristus, ktorý premôže hriech prvého Adama. Preto človek túži po Vykupiteľovi, ktorý zvíťazí nad zlom a nastolí nový život – život milosti. Boh má však jednu podmienku: Ako dal človek slobodne súhlas k hriechu, tak musí dať aj súhlas k vykúpeniu. Neposlušnosťou prvej Evy sa vzdialil od Boha, poslušnosťou druhej Evy – Márie, prišiel k ľuďom, aby oni mohli raz vstúpiť do neba. Tu je odpoveď na úvodné otázky: Boh je naozaj s nami, záleží mu na nás a dôkazom toho je, že posiela na svet vlastného Syna.

Nebeský otec sa stretáva s človekom v tajomstve betlehemskej noci a prehlasuje, že neprišiel na to, aby svet odsúdil, ale aby každému z nás podal pomocnú ruku. Prišiel preto, aby bol s nami v našich radostiach, v pádoch, v smútku, aj pri našom odchode z tohto sveta.

Klasik ruskej literatúry Dostojevskij napísal novelu Inkvizítor. Do ruchu španielskeho mesta Sevilly prichádza na námestie Kristus, ale ľudia ho neprijali, nemali radosť z toho, že ho vidia a počujú, ba netúžili ani po tom, aby uzdravil ich chorých. Dali ho do väzenia, kde za ním prichádza inkvizítor a prísne sa ho pýta: Prečo si vôbec prišiel? Chceš nám prekážať? Chceš nás vyrušovať?

Nepodobáme sa niekedy onomu inkvizítorovi aj my? Neadresujeme Pánovi častokrát podobné výčitky: Chceš mi prekážať, vyrušovať ma? Akú odpoveď by nám ale dal? Všetci ju veľmi dobre poznáme: Áno, chcem ti prekážať na ceste k hriechu. Chcem vyrušiť a znepokojiť tvoje ospalé svedomie, lebo ťa chcem vyburcovať k lepšiemu životu, životu so mnou. Povedzte, nie je to nádhera? Boh je so mnou! Najmocnejší a najsvätejší, so mnou, slabým a hriešnym! Prežívajme túto radostnú skutočnosť v týchto posledných hodinách Adventu, ale aj počas celých Vianoc, ba aj v nastávajúcom roku. Ak je Boh so mnou, kto je proti mne? Koho alebo čoho sa mám báť? Pocitu neistoty? On je istota! Samoty? On je spoločenstvo! Smrti? On je život! On je vždy so mnou, lebo je Boh s nami – Emanuel!

Zakončime tohoročný advent modlitbou: Pane, ty si vždy so mnou. Daj, aby aj ja som bol zajedno s tebou, zajedno s bratmi a sestrami. Daj, aby som bol s tebou v časnosti a potom aj naveky vo večnosti. Amen.