Kňaz rozpráva takýto príbeh: Zavolali ma zaopatrovať. Vstúpil som do tmavej izby. Pri stene drevená posteľ a na nej ležal človek. Zdalo sa mi, že ani nepostrehol, keď som vstúpil dnu. Pohľad mal upretý na stenu a bolo vidieť, že veľmi trpí. Ležal doma, lebo lekári povedali, že už mu niet pomoci. Kto bol onen muž? V dedine, v ktorej predtým žil, sa našli ľudia, ktorí mu veľmi ubližovali. Prišiel o polia, lúky aj dom. Preto sa musel vysťahovať ďaleko z rodného kraja. Preto zanevrel na ľudí aj na Boha. Tých, čo mu ublížili, vyhodil zo svojho srdca a povedal, že im nikdy neodpustí. Časy sa zmenili a on sa vrátil do rodnej obce. Jeho srdce však zostalo kamenné voči nepriateľom. A teraz leží na smrteľnej posteli, temer nerozpráva a veľmi trpí. Ale medzi málo slovami, ktoré povedal, bolo: Odpúšťam všetkým, čo mi v živote ublížili, nech Boh aj mne odpustí všetky moje viny.

Táto udalosť sa veľmi dobre hodí k dnešnému evanjeliu a k výzve, ktorú nám Ježiš adresuje: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.

Možno ktosi v duchu namietne: Počujem dobre? Mám milovať tých, ktorí mi ublížili? Veď sa proti tomu búri ľudská prirodzenosť! Ježiš však hovorí celkom jasne a jednoznačne. Sme synmi a dcérami nebeského Otca, ktorý je Láska a o každého človeka bez rozdielu sa stará. Za svoju lásku sa mu však dostáva veľa nevďaku, mnohí synovia a dcéry mu ubližujú, a predsa sa na nich nehnevá a je im ochotný vždy odpustiť. Preto chce, aby sme sa ani my nehnevali, aby sme dokázali odpustiť tým, ktorí nám ublížili. Nebeský Otec netúži mať rozvadené deti, ktoré sa nenávidia a ubližujú si, ale deti, ktoré nažívajú vo svornosti a láske. Taká je vôľa nebeského Otca, ktorú nám prišiel zjaviť a na svojom živote ukázať jeho Syn. Môžeme vôbec spočítať množstvo ľudí, ktorí Ježišovi ublížili počas jeho pozemského života? A nenachádzame medzi nimi iba cudzích ľudí, ktorí ho možno prvýkrát videli, ale aj jeho spolurodákov a členov vlastnej rodiny, ktorí hovorili o ňom, že je pomätený a chceli ho izolovať od ľudí. Nezostalo iba pri slovných napádaniach, ľudia šli ešte ďalej, mučili ho a napokon ukrižovali. Poznáme však Ježišovu reakciu na toto správanie: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.

Preto povzbudení Ježišovým príkladom dajme sa do práce a budujme oázy porozumenia, lásky aj odpúšťania v tomto svete. Podajme si ruky a odstráňme nenávistné pohľady, slová a skutky, ktorými sa navzájom zraňujeme. Nevracajme úder za úder, lebo práve tým vyrazíme nepriateľovi dych. Možno si nakoniec povie, že sme iní, ako si o nás myslel a nemôže nás zatiahnuť do primitívnej hry úderu a odvety. Vracať každý úder a urážku je úbohý a začarovaný kruh tuposti. Prekročme ho a začnime niečo nové, čo sa možno zapáči aj iným. To urobil aj Ježiš, na ňom sa lámala všetka zloba, a preto stotník pod krížom napokon zvolal: On bol naozaj Boží Syn. Smelo teda môžeme povedať, že láska k nepriateľom je čin božský a uskutočňuje sa silou Božej milosti.

Prosím o túto silu? Dokážem odpustiť zo srdca svojim nepriateľom? Pokúsil som sa o zmier v našej rozhádanej rodine, na pracovisku v spoločenstve, alebo nebodaj ešte aj ja prilievam olej do ohňa?

Po púšti kráča karavána s otrokmi, ktorí po príchode do najbližšieho mesta majú byť predaní. Medzi nimi je aj 20-ročný Tom. Je kresťan. Na trhu ho spolu s ďalšími devätnástimi otrokmi kúpil istý bohatý muž. Tom ho prosil, aby zobral aj jedného starca, ktorý keď sa nepredá, bude zabitý. Sľúbil, že bude pracovať aj za neho, aby otrokár neškodoval. Boháč súhlasil a veľmi sa divil, ako sa Tom o starca stará. Býval s ním, kŕmil ho, keď mu bola zima, vyviedol ho na slnko, keď zasa teplo, posadil ho do tône kokosového sadu. Staral sa o starca ako rodič o dieťa. Boháč sa ho raz spýtal: Je to tvoj otec? Odpoveď znela: Nie je. Teda strýko alebo príbuzný? Odpoveď bola opäť rovnaká. Teda, kto je to? Chcem to vedieť! A Tom odpovedal: Pane, tento starec mi v živote najviac ublížil. Bol to on, kto ma na púšti predal bielym mužom. Ale nesmiem ho nenávidieť, lebo otec misionár mi povedal: Ak je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, ak smädný, daj mu napiť…

Takto má konať každý kresťan. Teda aj ja, aj ty. K tomu nás dnes nabáda sám Ježiš. Urobme mu radosť a už teraz, v tejto chvíli, odpusťme v srdci svojim nepriateľom a obetujme za nich ad dnešnú svätú omšu. Pri znaku pokoja povedzme s plným vedomím: Pokoj a bratská láska, nech je medzi nami, a keď sa s nimi stretneme, podajme im ruku na znak vzájomného zmierenia.

Kiežby všetky naše kresťanské rodiny a spoločenstvá boli oázami lásky, lebo iba vtedy zanikne nenávisť všetkého druhu, ak my budeme ochotní zjavovať odpúšťajúcu lásku nášho Pána v súčasnej dobe.