Pred časom vysielali v televízii zaujímavý dokumentárny film. Autori dokumentu najskôr predstavili mladú rodinu, ktorá úplne vysadila z jedálnička mäso, používali vlastné obilie, múku, zeleninu… Potom ukázali troch mužov, ktorí jazdili na koňoch a veľmi si chválili tento šport. Najmladší z nich mal 70 a najstarší 88 rokov. Napokon v dokumente vystupovala 90-ročná žena, ktorá pravidelne cvičila a hrala na rôznych hudobných nástrojoch. Tvorcovia filmu chceli poukázať na správnu životosprávu a myslím, že diváci sa nenudili, ale pozorne sledovali jednotlivých účinkujúcich, lebo sa riešili životne dôležité otázky.

Aj dnešné evanjelium by sme mali počúvať s najväčšou sústredenosťou, lebo aj v ňom sa jedná o životne dôležité otázky. Ježiš oznamuje, že stať sa jeho učeníkom nie je vôbec jednoduché: Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden.

Tieto slová nám isto znejú príliš tvrdo a radikálne, ba možno niektorí by snáď mohli aj pochybovať, či Ježiš vôbec niečo také povedal. Lebo načo by potom existovalo 4. Božie prikázanie o vzťahu rodičov k deťom a detí k rodičom? Práve naopak! Ježišove slová, najmä v prvých časoch Cirkvi, mali veľkú a hlbokú platnosť. Vtedy naozaj kresťan musel opustiť aj rodičov, ktorí boli pohanmi a bránili mu vo vyznávaní viery. A platilo to aj naopak, keď kresťanskí rodičia museli zaprieť vlastné dieťa, aby mohli kráčať za Kristom.

Buďme však úprimní, že aj dnešné časy, hoci od tej doby nás delia tisíce rokov, sú podobné. Koľkí rodičia sú zapieraní a vysmievaní od vlastných detí len preto, že chodievajú do kostola a veria v Boha? Koľko detí nepozná Boha iba preto, lebo ich to rodičia nenaučili? Koľko synov a dcér sa bojí doma priznať, že sa pripravuje na krst alebo k iným sviatostiam? Preto si radšej nechajú posielať krstné listy na faru alebo k priateľom, lebo keby sa to rodičia dozvedeli, mali by z toho nepríjemnosti.

Ako je tomu v našej rodine? Aký postoj k viere a náboženstvu majú moje deti, moji rodičia, starí rodičia? Ľudia, ktorí sa nehanbia hlásiť k Ježišovi, prejavujú to aj navonok modlitbou, obetavosťou, láskou… A láska ku Kristovi spočíva v tom, že vezmeme svoj kríž a kráčame za ním. Každý z nás má kríž, jeden ťažší, iný ľahší. Všetky kríže, ktorými nás Pán navštívi, sú jeho darom, preto nimi nepohŕdajme, ale ich nesme s láskou. Nech nás nik neodlúči od Kristovej lásky, nech dokážeme všetky bolesti a ťažkosti niesť s odovzdanosťou do jeho vôle! Bezhraničná odovzdanosť Ježišovi, spojená s radostným znášaním krížov, je správna životospráva našej duše. Vtom sú nám vzorom apoštoli, ktorí opustili otca, matku, rodiny, či mučeníci, ktorí nasledovali Ježiša až na Kalváriu. Ale sem patria aj ľudia našej doby, našich dní: matka Tereza, Damián de Veuster, Charles de Foucauld, Ján Pavol II., sestra Zdenka a mnohí iní.

Medzi tieto vzory treba prirátať aj svätca, ktorého oslávime 28. júna – svätého Ireneja. Narodil sa okolo roku 130, mladosť prežil v Smyrne v Malej Ázii a bol žiakom svätého Polykarpa. Odišiel do Lyonu, odkiaľ bol poslaný roku 177 do Ríma k pápežovi Eleuterovi s posolstvom od Lyonskej cirkvi. Kým bol na ceste vypuklo v Lyone prenasledovanie kresťanov, pri ktorom zahynulo 48 veriacich. Je isté, že cesta do Ríma mu zachránila život. Bol veľkým obrancom viery proti bludárom a zanechal po sebe filozofické a teologické diela. Bol umučený roku 202. Svätý Irenej je pre nás vzorom, lebo dokázal opustiť svojich najbližších, vzal na seba kríž a šiel s Kristom až na smrť.

Aj my sa usilujme, aby naša duša bola vždy čistá, krásna a schopná prijať Pána, ktorého by sme milovali viac, ako všetko ostatné, aby v rebríčku našich životných hodnôt bol na prvom mieste.