Koľkokrát počujeme, ako učiteľ alebo tréner vyzýva svojho žiaka: Uč sa odo mňa! Keď žiak poslúchne, veľa sa naučí, ba často sa stane, že svojou šikovnosťou a talentom predbehne aj učiteľa, ktorý je na takého žiaka veľmi hrdý.

Aj Ježiš nám dnes radí: Učte sa odo mňa… Nás možno tieto jeho slová privedú do neistoty a vyskočí nám pritom veľa otázok: Dá sa od neho naučiť uzdravovať chorých, kriesiť mŕtvych, vyháňať zlých duchov, rozmnožiť chlieb, zastaviť prírodný živel…? Lenže Ježiš predpokladal naše pochybnosti, a preto jasne stanovil, v čom sa máme od neho učiť – tichosti a pokore.

Nám sa však pri tých slovách môže v mysli vynoriť utiahnutý a zakríknutý človek, ktorý so sklopeným zrakom na všetko prikývne, nemá vlastnej vôle, nevie sám rozhodovať a dovolí, aby mu všetci „skákali po hlave“. Iste poznáte ľudí, ktorí takým správaním sú vlastne všetkým na posmech.

Uvedomujeme si, aký vzdialený je obraz Krista z evanjelií od predstavy, ktorú máme o tichom a pokornom človekovi? Práve preto, že o tichosti a pokore máme veľmi nesprávnu predstavu, pripadajú nám tieto cnosti nepríťažlivé, ba až škodlivé. Lenže Ježiš je naším vzorom a od neho sa máme tichosti a pokore učiť.

Ježiš sa tak nesprával. Celé jeho vystupovanie bolo autoritatívne. S farizejmi rozprával tvrdo a nebál sa vyčítať im ich pokrytectvo. Jeho beda znie priam hrozivo tým, ktorí pohoršujú nevinných, znesväcujú chrám a žijú svoju vieru iba navonok. Aj v najchúlostivejších otázkach rozhoduje bez váhania, nebojí sa verejne priznať sympatie k hriešnikom a zastane sa cudzoložnice. Príjme hold od ľudí pri poslednom príchode do Jeruzalema, nechá sa zradiť, ale jasne povie, kto to urobí. Nezľakne sa vojakov, neuteká a neskrýva sa. Ešte aj na vlastnom súde rozpráva o svojej moci, o nebeskom kráľovstve a na kríži daruje lotrovi spásu.

Najväčší čin pokory bolo už jeho vtelenie. Syn Boží sa stal človekom, Stvoriteľ vesmíru sa stal človekom a nie iba na krátku chvíľu. A hoci zmŕtvychvstanie bolo jeho najväčším triumfom, ponecháva si navždy a naveky ľudskú podobu. Ale aj v jeho autoritatívnom správaní sa prejavuje jeho pokora, lebo zostáva chudobným, prenasledovaným, opovrhovaným, je láskavý k hriešnikom, hoci vie, že si tým poštve proti sebe mocných. Ide mu nie o vlastné uplatnenie alebo vyzdvihovanie, ale o presadenie pravdy.

My, keď sa pozeráme na Ježiša, uvedomujeme si, že sme iba karikatúrou tichosti a pokory. Neodvážime sa nahlas nič povedať, ani keď ide o obhajobu spravodlivej veci, lebo sa bojíme posmechu a odsúdenia. Žijeme akúsi „antipokoru“, preto radšej mlčíme, neprejavíme svoj názor, len aby sme sa náhodou neblamovali alebo niekoho neurazili. Príliš nám záleží na tom, čo si o nám myslia ľudia, bojíme sa prípadného neúspechu a kritiky a viac nám záleží na názore okolia, ako na pravde. Preto je nevyhnutné mať správnu predstavu čo je tichosť a pokora, aby sa tieto cnosti opäť stali ideálom hodným nasledovania. Nie klopiť zrak, ale sa odvážne pozrieť pravde do očú, aj keď je nepríjemná. Nie mlčať, ale nehovoriť zle, nerozprávať zbytočne a nebáť sa ozvať, keď treba hájiť pravdu či zastať sa chudáka. Nebáť sa neúspechu a blamáže, ceniť si viac pravdu ako vlastnú povesť alebo verejnú mienku. Nezakladať si na vlastnej hodnosti a vznešenosti, neprikyvovať mocným, vplyvným, bohatým, ale ujať sa chudákov, opovrhovaných a slabých. Slúžiť blížnym a robiť to celkom samozrejme, bez pátosu a bez túžby po odmene. Takto má žiť pokorný človek, ktorý sa snaží napodobňovať Kristovu pokoru. Byť tichým ako Kristus znamená znášať krivdy, nespravodlivosti, osočovania, odpúšťať a modliť sa za svojich trýzniteľov a za tých, ktorí nám ubližujú. Neodplácať zlo zlom, ale dokázať ako Pán prosiť: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia…

Využime dnešnú nedeľu, aby sme si spytovali svedomie, ako sa mi darí napodobňovať Ježiša v tichosti a pokore, ako sa snažím učiť od môjho Majstra?

V poľskom katolíckom týždenníku vypísali súťaž na tému Moja budúcnosť. Prvú cenu dostala ťažko chorá žena, ktorá už 14 rokov leží na posteli. V článku medzi iným píše: Prešlo 12 rokov, kým som pochopila zmysel života a význam napodobňovania Krista v tichosti a pokore. V utrpení vidím teraz moju úlohu a cieľ. V utrpení som našla Ježišov kríž a beriem ho na seba…

Napodobniť Ježiša v tichosti a pokore nie je nemožné, lebo vzápätí povedal, že jeho jarmo je príjemné a bremeno ľahké. Jeho slová nikdy nemožno považovať za dajaké reklamné prikrášľovanie. Možno sa teda spoľahnúť na jeho prisľúbenie a dať sa odvážne na náročnú, ale fascinujúcu cestu nasledovania tichého a pokorného Krista – nášho učiteľa.