Iste mnohí z vás sú športoví fanúšikovia a patríte medzi tých, ktorí pravidelne navštevujú športové podujatia. Raz nadšene kričíte: Gól!!! inokedy od zlosti pískate alebo nadávate na rozhodcu. Málokedy ste ticho, buď neustále kričíte alebo aspoň so susedom komentujete priebeh zápasu a tvrdíte, ako má mužstvo hrať a akých chýb sa dopúšťa.

Správaním ľudí na štadiónoch sa zaoberal istý významný psychológ, ktorý dospel k záveru, že ľudia kričia preto, lebo majú strach. Nie však strach z prehry svojho mužstva, ani strach z finančnej pokuty klubu, ak sa na štadióne odohrá dajaká nepríjemnosť, ani strach z vypadnutia klubu do nižšej súťaže, ale majú strach, ktorým je človek preniknutý v dnešných časoch.

Možno by sa zdalo, že dnešný človek sa predsa nemá čoho báť. Lenže strach tu vždy bol aj bude, čo potvrdzujú aj apoštoli. Evanjelium nám ich približuje vyčerpaných po rušnom dni, keď obsluhovali tisícové zástupy, ktoré Ježiš zázračne nasýtil. Dostali príkaz preplaviť sa na druhý breh jazera a oni neboli tým príliš nadšení. Dul silný vietor, oči sa im zatvárali a okolo tretej hodiny v noci ešte vidia, ako sa k nim po vode blíži postava. Prvé, či ich napadlo: Mátoha! Ježiš ich však upokojil: Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa! Peter bol Ježišovým výkonom nadšený, ale jeho prudká povaha sa nezaprela: Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode. A Peter kráčal. Lenže zadul silný vietor a zľakol sa. Opäť strach! Už sa aj topí: Pane, zachráň ma! A Ježiš ho zachránil, hoci aj s výčitkou: Maloverný, prečo si pochyboval? To už všetci v loďke boli na kolenách a vyznávali: Naozaj si Boží Syn! Apoštoli potrebovali takú lekciu, lebo ich strach bol silnejší ako láska k Ježišovi. Báli sa Majstrových nepriateľov, smrti, hladu, nebezpečenstiev, prenasledovania… Keby nebolo Ježišovho chodenia po vode, nikdy by sa nezbavili strachu.

Udalosť z dnešného evanjelia je nádejou aj pre nás. Veď koľko neistoty, strachu a úzkosti stojí pred nami? Koľkokrát nevieme ako ďalej? Koľko zúfalstva je medzi ľuďmi? Ako riešiť tieto problémy? Na pomoc nám prichádza Ježiš. Možno si teraz niekto vzdychne: Ale ja sa toľko modlím a prosím, aby som bol zbavený strachu a úzkosti, a nič sa pritom nedeje! Musíme si však uvedomiť, že Ježiš sa nemení, je stále rovnaký dnes aj za čias apoštolov. Chyba potom bude v nás. Je to nedostatok viery. Poviete si, že predsa veríme všetkému, čo je obsiahnuté v Apoštolskom vyznaní viery. Lenže, to je tá pravá viera? Takú vieru od nás Ježiš očakáva? A nie skôr tú Petrovu? Aká je to? Na výzvu: Nasleduj ma! reaguje tak, že zanechá všetko a vykročí za Pánom. A potom jeho viera mohutnie a vyvrcholí práve v tú noc, keď na Ježišovu výzvu kráča po vlnách jazera. Keď však jeho viera trocha ochabne, padá do vĺn a Pán ho musí zachraňovať. Petrovu vieru od nás Ježiš očakáva. Je to viera, v ktorej vložíme svoj osud, nádej, bezpečnosť do náručia Ježiša Krista a bezhranične mu budeme dôverovať. Naučme sa často volať s apoštolom Petrom: Pane, zachráň ma! Je to krásna modlitba, v ktorej si uvedomím, že moje schopnosti, šikovnosť a sily nič neznamenajú a zachrániť ma môže jedine a jedine Pán, lebo ja som slabý a on je silný.

To je recept na naše pády, na naše potápanie sa v zle, neúspechoch, nepríjemnostiach a chorobách. Vtedy volajme: Pane, zachráň ma! Je to zvolanie plné viery a nádeje, že Pán ma zachráni.

Pekne o tom hovorí aj legenda o istom mešťanostovi žijúcom v Ríme, ktorý mal krásnu záhradu a v nej strom bohatý na ovocie. Lenže to nebol obyčajný strom. Ak z jeho ovocia jedol chorý človek, ozdravel. Jedného dňa začal pri strome rásť maličký stromček a mešťanosta kázal záhradníkovi, aby sa oň dobre staral, lebo iste bude lepší, ako starý strom. Lenže stromček prestal rásť, lebo mu v raste bránil starý strom. Záhradník dostal príkaz odťať konáre starému stromu, aby maličký mal dostatok svetla a miesta. Keď ani to nepomohlo, starý strom vyťali. Chorí ľudia zostali z toho smutní a hnevali sa na mešťanostu, že zázračný strom dal vyťať a chorí sa nemôžu uzdraviť.

Aké poučenie plynie z tejto legendy? Strom, je ako strom viery – Ježiš Kristus, kde chorí a núdzni nachádzajú veľkú posilu. Maličký stromček sú ľudské záľuby, ktoré sa usilujú z človeka vytrhnúť vieru. Keď ich začne uprednostňovať pred vierou, zahubia ju.

Viera nie je čosi naučené, čo sa dotýka iba minulosti, ale naopak, viera sa týka prítomnosti, keď do rúk mocného Krista vložím všetku svoju biedu, úzkosť, strach a neistotu.

Prosme aj cez celý nastávajúci týždeň o dar viery a posilnenia v nej, aby narástla v silný strom, aby sme všetku svoju nádej vkladali len a len do Ježiša Krista.