Kňaz sa pýtal detí na hodinách náboženstva, kedy sa modlievajú. Prekrikovali sa jedno cez druhé: Ráno, večer, pred jedlom, po jedle, na obed…! Iba Jožko ticho sedel. Kňaz dal aj jemu príležitosť odpovedať: Jožko, a ty sa kedy modlievaš? Keď hrmí…

Tento chlapec potreboval komunikovať s Bohom, iba keď mal strach, keď hrmelo. Veľmi často sa mu ale podobáme aj my, lebo keď nám je dobre, na modlitbu zabúdame, ale keď v našom živote začne hrmieť, keď sa nám prepadáva pôda pod nohami, vtedy si spomenieme na Boha a doslova ho ťaháme „za nohy“ z neba.

Iste však cítime, že takýto postoj k modlitbe nie je správny. Ježiš nám v dnešnom evanjeliu hovorí čosi úplne iné a káže nám modliť sa v spoločenstve: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi. Ježiš nám teda neradí: Modlite sa iba v ťažkostiach alebo v problémoch, ale hovorí: Modlite sa vždy – neustále.

Všimnime si, že Ježiš sa neustále modlil: na začiatku verejného účinkovania strávil 40 dní a nocí na púšti, modlil sa na hore, na mori, pred utrpením, na kríži, modlil sa aj s apoštolmi a naučil ich najkrajšiu modlitbu, v ktorej mohli Boha volať svojím Otcom. Ježišova modlitba je dvojaká: súkromná a verejná. A taká má byť aj naša modlitba.

Súkromnú modlitbu odriekame sami a sami predkladáme Bohu svoje prosby. Je to naše osobné, najintímnejšie stretnutie s Bohom, kde mu otvoríme svoje vnútro a nastavíme svoju dušu na teplo jeho lásky. Verejná modlitba sa koná na verejnosti (a tú konáme aj teraz) a má byť vrúcna a povzbudzujúca. Veď sme sa tu zišli v Ježišovom mene, on je medzi nami, stretáva sa s nami a chce, aby sme sa s ním spoločne rozprávali. Preto je nevyhnutné s maximálnou pozornosťou sa venovať svätej omši. Potom v nej nemá miesto ruženec, litánie alebo modlitby s modlitebnej knižky. Svätú omšu máme sláviť spolu s kňazom a tomu podriadiť spevy aj odpovede, ktoré sú tak formulované, aby sme celú svätú omšu sledovali pozorne a nábožne. Na súkromnú modlitbu v kostole je určený čas pred a po svätej omši.

Svätý František Saleský vysvetľoval deťom v škole, akí blažení boli ľudia v raji, keď sa mohli s Bohom rozprávať, kedy sa im len zachcelo. Tu si jeden žiak povzdychol a povedal: Aká je to škoda, že sa to tak nedá aj dnes! Ako rád by som sa aj ja rozprával s Bohom! Vtedy ho František utešil a povedal mu: Ničoho sa neboj. Máme modlitbu. V nej sa tiež kedykoľvek môžeš rozprávať s Bohom.

My, ľudia, už sme takí. Koľké hodiny dokážeme prerozprávať s inými. Často sú to však prázdne slová, ktorými vieme ešte aj iným poubližovať rozličnými ohovárkami, osočovaním a klamstvom. A to už ani nehovorím o nadávkach, hrešení, spomínaní Božieho mena nadarmo, preklínaní… A teraz si úprimne priznajme, koľkokrát sa vyhovárame, že nemáme čas na modlitbu, lebo sme pracovne zaneprázdnení, unavení, chorí…? Už nikdy sa tak nevyhovárajme, ale snažme sa každý deň si nájsť na Boha čas a stretnúť sa s ním cez súkromnú alebo verejnú modlitbu.

Uvedomme si ešte viac význam a silu modlitby pre náš život a snažme sa už aj pri tejto svätej omši o sústredenú modlitbu, lebo Ježiš je tu, medzi nami. On jasne povedal: Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.