Či sa to niekomu páči alebo nie, človek je veľmi vypočítavý tvor. Hoci robí aj dobré veci, často za ne čaká odmenu. Keď ju dostane, potom kalkuluje, či je dostatočná za výkon, ktorý urobil. Len málokedy spraví niečo zadarmo, ale aj vtedy mu dobre padne, keď ho iní pochvália za jeho ochotu, šikovnosť, láskavosť a dobrotu. Iste mi dáte za pravdu, že každého z nás sa toto konštatovanie aspoň sčasti dotýka.

Ľudia neboli iní ani za Ježišových čias. Postávali na námestiach a čakali na ponuky práce. Hospodár, ktorý si ich najal, nebol viazaný dajakými sociálnymi zákonmi, preto ten, ktorého zamestnal, musel tvrdo pracovať od svitu do mrku. Denná mzda nádenníka bola obyčajne 1 denár. Ježiš v podobenstve predstavuje zvláštneho hospodára, ktorý nechcel robotníkov vykorisťovať, ale každému chcel rovnako zaplatiť, či pracoval od skorého rána alebo iba jedinú hodinu.

Exegéti vysvetľujú toto miesto vo Svätom písme dvojakým spôsobom:

Boh pozval Izrael do svojej vinice na úsvite dejín a uzavrel s ním zmluvu, v ktorej sľúbil za odmenu denár svojej Božskej priazne. Neskoršie, v osobe Ježiša Krista, svojho Syna, vyšiel pozvať do práce aj iné národy, niektoré napoludnie, iné až v podvečer. Tým chcel upozorniť Izrael, aby nešomral, lebo aj tých posledných chce odmeniť takisto, ako aj jeho.

Podľa mienky iných exegétov je Božou vinicou Cirkev, v ktorej všetci pracujú za denár večného života. Niektorí do nej vstúpili hneď po narodení, iní až v podvečer svojho života, ale všetci dostanú rovnakú odmenu – večný život.

Či sa už pridŕžame prvej alebo druhej mienky, výsledok je ten istý: Pán nedáva odmenu podľa odslúžených rokov, ale podľa služobnej horlivosti, podľa ochoty, s akou prijímame a plníme jeho pozvanie. Pre Pána aj ten najodpornejší a opitý trhan, polihujúci pod mostom, má nesmiernu hodnotu, lebo je Božím dieťaťom. Mnohým sa toto konštatovanie zdá možno tvrdé, nespravodlivé a nepochopiteľné. Nechápali ho ani nádenníci v podobenstve. Keď však začali šomrať, hospodár ich utíšil: Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje, a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý. Nik teda nemá právo šomrať na Pána, lebo on nemá voči nikomu žiadne záväzky, nikomu nič nedlhuje. Každý človek je tvor obdarovaný, všetko, čo má a čím je, je číry dar Božej dobroty.

To si uvedomovala aj prvotná Cirkev, keď prijala odporcu a prenasledovateľa kresťanov Šavla z Tarzu, keď prijala pohanov a dala im domovské právo, aké mal aj vyvolený národ a toho si musíme byť vedomí aj my. Boh totiž preukazuje svoju spravodlivosť a dobrotu všetkým bez rozdielu, čo máme robiť aj my.

Niekto sa celý život modlí, žije statočným kresťanským životom, pristupuje k sviatostiam, celý život žije v bázni pred Bohom a získa po smrti denár večného života. Boh v tomto prípade prejaví svoju spravodlivosť. Ktosi však celý život koná zle, preklína, upadá do najťažších hriechov, ale pritom v hodine smrti oľutuje svoje zlé činy, zmieri sa s Bohom a tiež mu Boh dá denár večného života. Za zbabraný život si ho vôbec nezaslúži, ale ľútosť, ktorú prejavil v poslednom okamihu života, mu ho daruje. V tomto prípade sa prejaví Božia dobrota. Ba dokonca Boh nepozerá ani na to, či v jeho vinici niekto robí vznešené alebo podradné práce, jeho zaujíma iba to, či pracuje čestne a svedomite. Platí to rovnako pre pápeža, biskupa, kňaza, laického apoštola, starca nad hrobom, i pre mňa, aj teba...

Aké poučenie z podobenstva plynie?

Nikdy sa nespoliehajme na poslednú hodinu, ale usilujme sa celý život prežiť poctivo a čestne pracovať na spáse svojej duše, ale aj na spáse duší našich bratov a sestier. Vtedy budeme naozaj milí Bohu.

Už poznáme odpoveď na otázku: Čo dostaneme za to, keď budeme čestne pracovať vo vinici Pánovej? Denár večného života, ktorý nám Pán vo svojej spravodlivosti a dobrote udelí. Preto pouvažujme v dnešnú nedeľu nad tým: Aká je moja práca v Pánovej vinici? Je svedomitá už od malička? Alebo pracujem iba chvíľu? Usilujem sa byť ešte zodpovednejší a čestnejší? Alebo, nebodaj, som ešte ani pracovať nezačal a spolieham sa na starobu? Mám však istotu, že sa jej dožijem?

O istom vladárovi sa rozprávalo, že veľa uvažoval o živote. Jedného dňa si povolal troch ľudí - bankára, filozofa a pustovníka - ktorých pokladal za veľmi vzdelaných a spýtal sa ich, čo považujú za najväčšiu stratu na svete. Bankár odpovedal, že keď človek príde o všetky peniaze, filozof vravel, že keď človek stratí dobré meno v očiach ľudí a pustovník povedal, že najväčšia strata je, keď si premrháme rozkošami život, lebo vtedy máme malú šancu na večnú blaženosť.

Je to varovanie aj pre nás, aby sme prežili život v čestnej a svedomitej práci v Pánovej vinici a potom budeme mať veľkú nádej na denár večného života!