Ak chceme byť úprimní, musíme si priznať, že naša ľudská prirodzenosť je taká, že sľúbime niečo vykonať, ale keď príde na realizovanie sľubu, tak sa nám nechce. Slovami síce povieme áno, ale skutky sa nedostavia. Česi majú príslovie: Skutek – utek… Túto vlastnosť môžeme u človeka pozorovať už v detskom veku, pokračuje v dospelosti, a tiež aj v starobe.

Ježiš nám v dnešnom evanjeliu dáva posúdiť, ktorý zo synov bol lepší. prvý, ktorý povedal áno a nesplnil otcovu vôľu, alebo druhý, ktorý povedal: Nechce sa mi, ale napokon šiel do vinice. Veľkňazi a starší ľudu povedali, že lepší je ten druhý a zaiste aj my by sme odpovedali tak isto.

Hoci odpoveď je správna, podobenstvo sa kedysi v kostoloch nečítalo, a ani sa nečítalo to o Márnotratnom synovi. Možno preto, lebo ľuďom sa zdali byť príliš smelé. V oboch podobenstvách sa synovia spriečili otcovej vôli a napriek tomu im otec veľmi ľahko odpustil. Úžasné na nich je, že Ježiš nikoho nezatracuje a neodmieta, čím naznačuje, že svoje kráľovstvo nechce budovať len na nevinných, ale dovoľuje doň vstúpiť aj hriešnikom, keď sa spamätajú, oľutujú svoje chyby a obrátia sa. Ježiš v týchto podobenstvách prejavuje veľké pochopenie pre ľudské slabosti aj zlyhania v živote.

Toto stanovisko sa ale nepozdávalo niektorým ľuďom v Cirkvi, ktorí sa mylne nazdávali, že nebeské kráľovstvo je iba pre celkom dokonalých a čistých, ktorí nikdy neklesli, neupadli do hriechu a vlastne od narodenia sa podobali anjelom. Možno práve preto zatláčali do úzadia podobenstvá o Božom milosrdenstve, ba keď ešte neexistovala kníhtlač a texty Svätého písma sa prepisovali, tieto podobenstvá jednoducho vynechali. Zdalo sa im neuveriteľné, že Ježiš to mohol takto povedať.

My sa tešíme, že Ježiš vyrozprával tieto podobenstvá, v ktorých prejavuje súcit s tými, ktorí klesli, lebo zväčša všetci sme vo svojom živote prekonali mravné pády a mohli by sme si v prvom momente myslieť, že keď sme zhrešili, sme aj odsúdení a brána do Božieho kráľovstva je pred nami zatvorená. Dnešným podobenstvom sa však znova uisťujeme, že Ježiš chápe naše pády a dáva nám šancu. Hovorí, že vždy sa dá povstať z hriechu, oľutovať ho, a tak vstúpiť do jeho kráľovstva. Urobil tak aj lotor na kríži, síce v poslednej chvíli, ale Ježišovi to stačilo, aby mu povedal: Ešte dnes budeš so mnou v raji.

O to skôr tak urobme my, ktorí možno nie sme priam veľkými lotrami a máme pred sebou väčší-menší kus života, aby sme úprimne oľutovali zlo, ktoré sme popáchali a pocítili nekonečné Božie milosrdenstvo. Nebolo by rozumné sa však spoliehať na poslednú chvíľu, lebo nemusíme mať čas, ako onen lotor. Preto nás Cirkev pozýva ku konaniu mesačných svätých spovedí alebo sám Ježiš k deviatim prvým piatkom, ku ktorým pridáva aj veľké milosti.

Pán ich oznámil sv. Margite Márii Alacoque (1648–1690), rehoľníčke v Paray-le-Monial. Z jej zjavení je známych 12 prisľúbení Božského Srdca, pričom každý prvý piatok akoby bol malým sviatkom Ježišovho Srdca. Najznámejšie je posledné prisľúbenie, v ktorom sa výslovne žiada pristúpiť deväťkrát ku sv. prijímaniu, v deväť prvých piatkov v mesiaci, ktoré musia byť neprerušené. Počet deväť nie je nijakou mágiou, ale umožňuje, aby sa niekto naučil verne pristupovať k sv. prijímaniu počas dlhšieho obdobia, a takto sa stal lepšie disponovaným prijať väčšie milosti a duchovné dary. Preto sa úcta k Božskému Srdcu spája s Eucharistiou, adoráciami, návštevami chrámu, a najmä s tzv. zmierujúcim prijímaním v prvý piatok v mesiaci. Prisľúbenia Božského Srdca sú tieto:

1. Dám im všetky milosti potrebné ich stavu.

2. Ich rodinám udelím pokoj.

3. Poteším ich vo všetkých protivenstvách.

4. V živote, ale hlavne pri smrti, budem ich bezpečnou ochranou.

5. Hojne požehnám každé ich podujatie.

6. Hriešnici nájdu v mojom Srdci prameň a nekonečné more milosrdenstva.

7. Vlažné duše sa stanú horlivými.

8. Horlivé duše obsiahnu skoro veľkú dokonalosť.

9. Domy, v ktorých si obraz môjho Srdca zavesia a uctia, odmením požehnaním.

10. Kňazom dám milosť obrátiť aj najzatvrdlivejšie srdcia.

11. Mená tých, čo rozširujú túto pobožnosť, vpíšem do svojho Srdca a nikdy ich stade nevymažem.

12. Sľubujem v prehojnom milosrdenstve svojho Srdca, že všetkým, ktorí budú prijímať v prvé piatky deväť mesiacov po sebe, udelím milosť konečného pokánia; že neumrú v mojej nemilosti, ani bez prijatia potrebných sviatostí, lebo moje Srdce sa im stane bezpečným útulkom v poslednej chvíli.

Z týchto Ježišových prisľúbení aj nás musí uchvátiť Božia dobrota a láska. Ježiš nás motivuje nebeským kráľovstvom, aby sme sa na ceste k nemu nedali nikým a ničím znechutiť, ba ani našimi hriechmi a pádmi, ktorými sme sa ťažko previnili voči nemu. V každej sviatosti zmierenia a Eucharistie nám podáva pomocnú ruku, ktorou nám dáva najavo, že nás neodmieta, nezavrhuje, ale naopak, stavia sa na našu stranu, zastáva sa nás pred Otcom a vyzýva nás, aby sme sa spamätali a povstali z pádov a omylov života. To je obraz druhého syna z podobenstva, o ktorom sme aj my presvedčení, že bol lepší.

Nech pred nekonečnou Božou láskou, ktorá plynie aj z dnešného podobenstva, kapituluje naša zloba!