Iste nám v živote ľudia položili veľa otázok, ktoré boli úprimné, neúprimné, príjemné, nepríjemné a často aj ľstivé a zlomyseľné. Mnohokrát sme vystihli, čo pýtajúci otázkou sleduje. Podľa toho sme volili aj odpoveď. Bola buď priama, alebo opatrná, alebo vyhýbavá…

Veľmi zlomyseľnú otázku položili aj Ježišovi v dnešnom evanjeliu: Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie? Veľmi často sa dnes cituje najmä prvá časť Ježišovej odpovede: Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi. Treba však konštatovať, že Ježišova odpoveď má aj druhú časť: Dávajte čo je Božie, Bohu, a na to sa už zabúda.

Ježišova odpoveď bola majstrovská. Prečo? Od roku 6 po Kristovi platili Židia Rimanom daň – 1 denár. Už to bolo teda viac ako 20 rokov, keď mu položili túto zlomyseľnú otázku. V Ježišových časoch bol denár označený obrazom cisára Tibéria, na ktorom bol vyrytý nápis: Tibérius, cisár, syn boží, najvyšší kňaz. Je pochopiteľné, že Židia odmietali obraz aj nápis, ba pravoverný Žid sa na rúhavý obraz ani nepozrel a nenosil ho ani vo vrecku. O zlomyseľnosti tých, ktorí položili Ježišovi zákernú otázku svedčí aj to, že oni vo vrecku denár nosili. Farizeji sa časom s daňou zmierili, ale našli sa v národe skupiny, napríklad Zelóti, ktorí boli odhodlaní aj so zbraňou v ruke bojovať proti tejto urážke Boha, aj proti daniam, ktoré museli okupantom platiť.

Otázka bola výborne premyslená a pre Ježiša sa javila ako hotová pasca. Farizejom by vyhovovalo, keby sa Ježiš priklonil ku skupine Zelótov, lebo potom by bolo ľahké poštvať proti nemu rímsku moc. Ale ak by sa priklonil k rímskej požiadavke, boli by proti nemu Zelóti, a aj všetky národnostne zmýšľajúce kruhy. Ježišova odpoveď: Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu, je jedinečnou, majstrovskou odpoveďou.

Čo patrí cisárovi?

Na túto otázku dnes nie je ťažké odpovedať, lebo na všetko máme zákony, výnosy a predpisy. Vieme, čo je povinnosť občana voči štátu, ktorý ak si ju neplní, štát ho k tomu prinúti. Má na to dostatok prostriedkov, takže otázka, či platiť daň cisárovi, je dnes úplne zbytočná, lebo je to samozrejmá povinnosť všetkých občanov.

Čo patrí Bohu?

Táto otázka je ťažšia, lebo k jej plneniu nás nik nenúti. K jej plneniu sa síce rozhodujeme sami, ale od nášho rozhodnutia veľa záleží. Čo teda patrí Bohu? Ak budeme svedomite a poctivo uvažovať, prídeme zákonite k tomu, že človek je celý Boží a patrí mu s celou existenciou, zdravím, rozumom, srdcom… Dajme teda pozor! Bohu nepatríme iba pri modlitbe a v kostole, ako si to mnohí myslia. Bohu patríme za volantom, v električke, pri písacom stole, pri počítači, pri pozeraní internetu, televízie… Bohu patríme aj s peňaženkou, z ktorej platíme dane.

Som si toho vedomý? Žijem ako Božie dieťa?

Stretli sa dvaja známi, jeden veriaci a druhý neveriaci. Dali sa do reči a samozrejme, prišlo aj na náboženstvo. Neveriaci sa pýta: Ako môžeš byť taký nerozumný, že v dobe počítačov a letov do vesmíru veríš v Boha? Veriaci zareagoval takto: Verím preto, lebo nie som taký naivný, aby som si myslel, že počítač vznikol na základe slepej náhody. A ak nevznikol slepou náhodou, verím, že vesmír, ktorý je väčší a zložitejší než počítač, nevznikol tiež slepou náhodou, ale má svojho pôvodcu.

Vidíte, ako si onen muž dokázal obrániť svoju vieru? Vidíte, ako krásne vyjadril svoj vzťah k Bohu, ktorého vnímal ako svojho Otca? Ako krásne a rozumne dával Bohu, čo patrí Bohu?

Naučme sa to aj my a prežime tento týždeň v skutočnosti, že celí patríme Bohu, dokonca aj s peňaženkami, z ktorých platíme daň cisárovi.