Temer 500 rokov neposielal Boh svojmu národu žiadneho proroka, až kým sa neobjavil na brehoch Jordánu Ján Krstiteľ a jeho slovám a skutkom dal takú váhu, že vzbudil záujem vo všetkých vrstvách národa. Malí i veľkí, zbožní i hriešni, hrnuli sa zo všetkých strán k brehom Jordánu, aby počuli Jánovo kázanie: Mesiáš už prišiel na svet a nebeské kráľovstvo sa priblížilo. Na jeho prijatie sa však treba pripraviť pokáním a krstom, ako znamením ľútosti.

Prečo sa Ježiš podrobil Jánovmu krstu? Bol si azda vedomý vlastných hriechov a cítil potrebu pokánia, aby unikol Božiemu hnevu, ako to kázal Ján? Vieme veľmi dobre, že Ježiš bol bez hriechu. Prečo sa teda dáva krstiť? Nie je dostačujúci ani výklad, ktorý hovorí, že Ježiš prijatím Jánovho krstu chcel prejaviť svoj súhlas s jeho konaním, alebo že chcel vyjadriť svoju vôľu žiť čistým životom. Keď sa teda postavil medzi hriešnikov a prijal krst, bolo to preto, aby v poslušnosti splnil svoje poslanie. Zo solidarity s nami prijíma On, čistý a svätý, také poníženie. Vstupuje do vody, ako jeden z hriešnikov a berie na seba hriechy nás všetkých, aby splnil Božiu vôľu.

Ježiš sa nielen ponoril do vody, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali jeho krst, odlíšili ho od krstu iných ľudí: Otvorené nebo, holubica – symbol Ducha Svätého zostupujúceho na neho a hlas, ktorý zaznieva z neba: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie. To všetko nám dokazuje, že Ježiš je milovaný Boží Syn, ktorého si Boh obľúbil, vložil na neho svojho ducha, aby priniesol ľuďom spásu.

Pred nanebovstúpením dáva Ježiš apoštolom príkaz: Choďte do celého sveta… V prvotnej Cirkvi stal sa krst zvláštnym obradom, sviatosťou, ktorou sa vstupovalo do novej spoločnosti. Prví kresťania boli presvedčení, že Duch Boží, ktorý naplnil Ježiša, naplní aj ich. Byť kresťanom, znamenalo mať Božieho Ducha, byť novým človekom, rozísť sa s hriechom a žiť životom spravodlivosti a lásky. Stať sa kresťanom nebolo vtedy ľahké a rýchle. Každý, kto vstupoval do Cirkvi, kto prijímal krst, musel vedieť, aké záväzky na seba berie. V Cirkvi bol veľký počet katechumenov, ktorí boli vyučovaní, vychovávaní a len potom, keď boli uznaní za hodných, krstom sa prijali do Cirkvi.

My nie sme takí prísni ako prví kresťania a mnohí z nás, bohužiaľ, si ani poriadne neuvedomujú dôležitosť krstu. Aká je to však veľká škoda! Čo všetko sa robí pri vysluhovaní iných sviatostí, aby sa udeľovali čo najslávnostnejšie, za prítomnosti celej rodiny a celej farnosti?! Len žiaľ, krst ľudia chcú vybaviť rýchlo, často bez účasti rodičov, starých rodičov a ostatných členov rodiny. Žiadatelia dobehnú, akoby dieťa ukradli, často sa rozčuľujú, že predsa dieťa nemôže za to, že rodičia nie sú cirkevne zosobášení, že nechodia do kostola, nepristupujú k sviatostiam… A ak ho kňaz nepokrstí, má na svedomí novodobého pohana… Ale, buďme úprimní, čo má Cirkev z toho? Iba papierových, matrikových členov, čo je vlastne zneuctením kresťanstva. Aký význam pre ňu majú „pokrstení pohania“? V dnešný deň si musíme všetci uvedomiť, že krst má byť radikálnou zmenou v našom živote. Človek sa dvakrát rodí: raz telesne pre tento svet a druhýkrát pri krste pre Božie kráľovstvo, pre Cirkev. Preto aj II. Vatikánsky koncil upozorňuje, že len ak je zaručená náboženská výchova dieťaťa, vtedy môže byť sviatosť krstu udelená. Bez vedomia rodičov, nemôže byť krst udelený. Darmo by chcela stará mama, teta…, aby dieťa bolo pokrstené. Oni sa pominú a kto sa bude starať o náboženskú výchovu dieťaťa? Kto mu povie, že bolo pokrstené?

Keď si dnes pripomíname Pánov krst, máme príležitosť obnoviť si krstné sľuby a uvedomiť si dôležitosť tejto sviatosti. Kazateľ Rudolf Haderstofer v jednej svojej kázni priznáva, ako sa mu raz snívalo, že znovu bol žiakom a mal skladať skúšku. Ale z otázok, ktoré mu boli položené, nič nevedel. A keď už bol zúfalý, že ho vyhodia, zrazu prišiel jeden učiteľ a ticho mu povedal: Nemusíš mať strach, sadnem si k tebe. Dlho mu trvalo, keď sa celkom spotený zobudil, aby si uvedomil, že bol to iba sen.

Aj po našom krste k nám prichádza Ježiš a hovorí: Nemusíš mať strach, sadnem si k tebe. Preto zmeňme svoj postoj k tejto sviatosti, buďme za ňu vďační, ale predovšetkým ju žime v každodennom živote, aby sme aj my raz mohli počuť slová: Ste moje milované deti, vo vás som našiel zaľúbenie!