Pre každú rodinu, ktorá žije medzi nami, je čosi typické. Jedni chodia radi na turistiku, druhí radi spievajú, ďalší radi cestujú po svete, iní sa zasa venujú záhrade, ručným prácam alebo podnikaniu. Na základe toho môžeme hovoriť o rodine turistickej, cestovateľskej, podnikateľskej…

Skúsili ste sa ale zamyslieť nad tým, aký typ rodiny je najsprávnejší a najprospešnejší? Je to typ modliacej sa rodiny. Iste si pamätáte, najmä vy, starší, ako ste sa, keď ste boli ešte deťmi, pokľačiačky modlievali so svojimi rodičmi. Mesiace október, máj, jún ste venovali ružencu a litániám. Nikto sa nesťažoval, že je unavený alebo prepracovaný. Bol večer, tak ste sa modlili. Smelo môžeme povedať, že ste vyrastali a žili v kresťanskom ovzduší, kde Boh mal pevné a stabilné miesto. Dnes by však mnohí namietli, že je iná doba, iný životný štýl a časy, o ktorých sme hovorili, sú jednoznačne zastarané. Ale povedzte sami, nie je vari paradoxné, že aj dnes sa nájdu rodiny, v ktorých sa všetci spoločne modlia?

Aká bola Nazaretská rodina? Nazývame ju svätá, lebo vždy bola spojená s Bohom. Svedectvo o tom podáva aj dnešné Evanjelium, v ktorom sa Jozefovi zjavil anjel a poslal ho s Máriou a dieťaťom do Egypta. Jozef udržiaval kontakt s Bohom a robila tak aj Mária, ktorej sa tiež zjavil anjel a povedal jej, že bude matkou Božieho Syna. Z povedaného môžeme konštatovať, že najlepší typ rodiny je modliaca sa rodina. Krásne to vyjadril americký biskup Fulton Shiin, ktorý napísal knihu Traja pri sobáši. V nej sa pýta: Nestačili by dvaja? On a ona? Nie! Je potrebný tretí. Boh. Boh, ktorý priviedol na spoločnú cestu ju i jeho, takže sa stretli, zamilovali a rozhodli sa spojiť navždy svoje životy. Rozdeliť si úsmevy a slzy, bremená a slabosti.

Mať Boha v rodine, znamená – modliť sa. Boh má byť v každej rodine ako tretí a má na to plné právo. Nielen 2-3 minúty počas formálnej modlitby, ale stále. A keď prídu deti, to miesto je ešte dôležitejšie a potrebnejšie. Preto sa modlitba nesmie stať iba formalizmom, prázdnym opakovaním naučených formuliek, ktoré nemajú životný dosah. Taká modlitba je zlá, lebo Boh je Bohom živých – živým Bohom – nie iba na obrázku alebo na kríži, ktorý visí, ak vôbec visí v izbe. Boh je láska. V rodine, v ktorej nežije Boh, je to vidieť: hádky, zvady, nenávisť, bitky, nezáujem o deti, zanedbaná výchova… Všetko zlo sa potom prenáša aj na deti a nečudujme sa, že sú drzé až bezcitné a neúctivé k dospelým, ale aj k rovesníkom.

Ako sa teda máme modliť? Ak chceme nájsť odpoveď, zopakujme si, že modlitba je povznesením mysle k Bohu, je to rozhovor s nebeským Otcom. Je to tak, ako keď sa rozprávame s blízkym človekom. Ako sme sa naučili rozprávať? Potrebovali sme na to školu? Nepotrebovali, ale sme počúvali starších, potom sme vyriekli prvé slovo MAMA a celá rodina rozprávala iba o tom, že naše dieťatko už začína rozprávať. Postupne pribúdali ďalšie a ďalšie slabiky, slová… Čím to bolo skomolenejšie, tým to znelo rodičom krajšie, a keď sme si niečo prvý raz vypýtali, bola z toho doslova rodinná udalosť. Presne tak sa máme aj modliť, lebo vo vzťahu k Bohu sme všetci jeho deti. Naučiť sa s ním rozprávať, znamená naučiť sa modliť. K tomu nie sú potrebné učené knihy, príde to samo, tak, ako sme sa naučili rozprávať. Treba sa iba usilovať o modlitbu, prirodzene rozprávať Bohu, čo si myslíme, čo cítime, čo potrebujeme a ďakovať mu za to, čo dostávame. Žiadny rozhovor sa nedá naučiť napred, to by bola iba fraška, divadlo. Najdôležitejší je postoj, úmysel, duch, s ktorým sa modlíme a pozvanie Boha do rodiny, ako jedného z jej členov. Potom aj on bude súčasťou našej rodiny, našej domácnosti.

Ako to strašne znie, keď sa rodičia navzájom pýtajú: Pomodlil si už deti!? To nie je ako umyť deti či učesať ich. Treba sa spoločne s nimi modliť, odmala, možno najprv iba pár slov, tak, ako sme sa učili rozprávať. Poďakovať sa za niečo dobré, za pekné počasie, za jedlo, za rodičov, za súrodencov, kamarátov… Kňaz sa pýtal rodičov dvoch detí, ako ich nábožensky vychovávajú. Odpoveď znela, že nijako, lebo sú ešte malé. Na otázku, koľko majú rokov, odpovedali, že štyri a šesť. Nato sa kňaz spýtal: To ešte nevedia rozprávať? A hrdá matka hovorí: To by ste mali počuť, ako im ústa melú… Reakcia kňaza bola veľmi múdra: Ak sa však potrebujú rozprávať s rodičmi, prečo sa nepotrebujú rozprávať s Bohom? Rodičia nedokázali na ňu odpovedať.

Teológ Ján Danielou napísal knihu Modlitba, otázka politická, ktorou samozrejme nemyslí bežnú politiku. Chce ale povedať, že žiadna civilizácia, keď má byť skutočne ľudskou, nemôže sa budovať bez Boha. Boh nie je prívesok, kdesi na konci, na kraji alebo vedľa… Boh je stred. Život nemožno budovať iba horizontálne – do šírky, na báze hmoty, materiálneho života, ale musí aj rásť do výšky, dvíhať sa vertikálne k Bohu. Tak to má byť aj v každej rodine, a preto by sa názov knihy mohol zmeniť na: Modlitba, otázka rodinná.

Modlitba je otázka rodinná! Nezabúdajme na to, že je to problém tretieho v rodine – Boha. Je iba na rodine, ako si tento problém vyrieši. Chcem vás poprosiť, aby ste si ho vyriešili podľa vzoru Nazaretskej rodiny, kde Boh žil neustále v jej strede.