Možno niektorí z vás poznajú kirgizského spisovateľa Čingiza Ajtmatova, ktorý vo svojom románe Materinské pole rozpráva o živote ľudí počas 2. svetovej vojny. Do boja proti nepriateľovi narukoval aj Kasym, ktorý doma zanechal matku a manželku. Potom sa na dlhý čas odmlčal a neprichádzal od neho žiaden list ani správa. Po dlhom čase konečne prišiel list, a keď ho matka držala v rukách, ihneď vysadla na koňa a cválala na ďaleké pole, kde pracovala jeho manželka. Keď ju zazrela, zďaleka kričala: Radostná správa! Nevesta sa jej rozbehla naproti a volala: Nech sú požehnané tvoje ústa! Schytila list trasúcimi rukami a od samej radosti ho ani nevládala čítať, iba neustále opakovala: Žije, žije…

V dejinách ľudstva bolo podobných príbehov neúrekom a časom sa na ne zabudlo. Svet však nezabudol na jednu udalosť, ktorá sa stala v roku 33 v Jeruzaleme. Vtedy Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Mnoho ľudí uverilo Ježišovi pre jeho slová a skutky, ale keď jeho chladné telo vložili do kamenného hrobu, privalili ťažkým kameňom a postavili k nemu stráž, ich viera ochladla. Padli ich nádeje, zostali už iba spomienky a zvyšok lásky v ich srdciach. Máriu Magdalénu hnala k hrobu, kde odpočíval jej milovaný Majster, skutočná láska. Veď keď žil, od základov zmenil jej život, urobil z nej nového človeka, vrátil jej dôstojnosť a ženskú hrdosť. Preto chcela aj po smrti prejaviť úctu a lásku jeho mŕtvemu telu. Čo všetko jej muselo prejsť hlavou, keď videla odvalený kameň a prázdny hrob? Prvé, čo ju napadlo, bolo, utekať za apoštolmi a so slzami v očiach im oznámila: Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili. A hoci sa aj Peter s Jánom presvedčili, že hrob je prázdny, neuvedomovali si, že je to ich najväčšia radosť a víťazstvo. Ich ľudský duch sa vzoprel tejto skutočnosti a tiež sa pohrávali s myšlienkou, že Ježiša ktosi ukradol, aby mal dôvod prenasledovať aj ich. Ich vieru mohlo posilniť a upevniť iba zjavenie Zmŕtvychvstalého, ktorý opäť vstúpil do ich života nedôvery a hovoril: Pokoj Vám! A oni ho videli na vlastné oči, dotýkali sa ho a stolovali s ním.

Z dejín vieme, že mnohí ľudia trpeli a zomierali pre svoje presvedčenie. Nie je tomu až tak dávno, čo takýto ľudia aj v našej vlasti pre svoju vieru položili vlastné životy. Ale iba Kristus, jediný z ľudí, zomrel a vstal z mŕtvych. Ukázal, že Božiu pravdu nemožno zničiť, ani navždy umlčať. My tiež častokrát v živote hľadáme pravdu a riešenie problémov. Keby sa aj nám zjavil anjel, ako apoštolom, iste by sa s výčitkou opýtal: Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych. A povedal by nám, že Krista treba hľadať úplne inde ako v hrobe. Kde ho vlastne máme hľadať?

Možno ho nájsť v modlitbe, veď keď sa naozaj vrúcne a zbožne modlíme, či nám nehorí srdce?

Možno ho nájsť vo svätej omši, lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene, on je uprostred nich. Keď sme sa počas veľkonočného Trojdnia schádzali v hojnom počte v chráme, necítili sme jeho prítomnosť uprostred nás?

Možno ho stretnúť pri čítaní Svätého písma alebo pri počúvaní kázní. Spomeňme si, koľko príhovorov vo svätých omšiach sme počas života počuli, koľko kazateľov sa nám prihováralo… Koľkokrát sme si otvorili Bibliu, čítali ju a meditovali sme nad ňou… Vari sme vtedy necítili, že sa nám prihovára sám Ježiš?

Môžeme ho stretnúť aj vo sviatostiach. Kto nás, napríklad, nútil pred Veľkou nocou pristúpiť k spovedi? Kto nás nútil, žalovať na seba? Ale, keď sme to urobili s úprimným srdcom a s predsavzatím napraviť sa, sám Ježiš nás cez rozhrešenie akoby pozdravil a zaželal nám: Pokoj vám!

To všetko sú zážitky našej viery a sú tak silné, že nás nikto nedokáže presvedčiť o opaku. Všetky tieto stretnutia so Zmŕtvychvstalým sa ale musia odzrkadliť v našom živote. Aj my, ako Kasymova matka, máme svojím životom oznamovať radostnú zvesť, aby pomohol aj iným raz zvolať: Matka Cirkev, nech sú požehnané tvoje ústa, ohlasujúce radostnú zvesť, že Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, aleluja!