Žijeme v dobe, kedy sú moderné rozličné ankety. Anketári vás pristavia hocikde na ulici, telefonujú vám, hoci máte aj utajené telefónne číslo a pýtajú sa vás na váš názor. Aby anketa sa stala príťažlivejšou, za odpoveď vám ponúknu zaradenie do žrebovania o hodnotné ceny. Staňme sa v tejto chvíli anketármi aj my a položme si otázku: Stal by sa neveriaci kresťanom, keby býval v našej rodine?

Krásny príklad nám ukazujú dvaja Jánovi učeníci v dnešnom evanjeliu, ktorí sa iba niekoľko chvíľ zdržali u Ježiša, a hneď sa stali jeho učeníkmi. Prišlo k tomu zaujímavým spôsobom. Ježiš sa obrátil a videl, že kráčajú za ním. Opýtal sa ich: Čo hľadáte? Oni miesto odpovede mu položili protiotázku: Učiteľ – kde bývaš? Ježiš neváha s odpoveďou a pozýva ich k nemu: Poďte a uvidíte! Z pozvania mali taký zážitok, že Ján si do smrti zapamätal, koľko bolo hodín, keď Ježiša stretli a Ondrej nadšený utekal za bratom, aby mu oznámil, že našli Mesiáša.

Čo myslíte, mohli by sme aj my konať tak ako Ježiš a pozvať človeka hľadajúceho vieru k nám domov? Videl by príkladný kresťanský život v našej rodine? Ak by totiž chcel v nej nájsť vieru v Ježiša Krista, musel by objaviť hodnoty, ktoré by boli pre neho očarujúce. Videl by, že členovia rodiny začínajú deň modlitbou, kvôli čomu dokážu vstať o päť minút skôr. A keby sa ich opýtal, prečo to robia, odpovedali by, že je to ten najlepší základ pre celodenný zhon a stres, lepší ako najvýdatnejšie raňajky. Pokiaľ by boli deti v škole a rodičia v práci, navštívil by starých rodičov a porozprával by sa s nimi. Oni by mu rozpovedali o svojom živote, na ktorý by nenadávali, nepreklínali by ľudí, ktorí im ublížili, ale by povedali, že ďakujú Bohu za všetko, čo dostali a za každú pomoc, ktorú im preukázal. Iste by bol nadšený ich pokojným prežívaním staroby.

Podvečer by sa rodina spoločne rozprávala o celodenných zážitkoch. Rodičia by sa so záujmom vypočuli a trpezlivo by sa venovali problémom ich detí. V izbe by sa deti venovali učeniu, čítaniu kníh, práci s počítačom, ale našli by si čas aj na stretnutie s Ježišom pri Svätom písme. Pri večeri by sa rodina venovala hosťovi a vôbec by nemal pocit, že ich nudí, zdržuje, lebo sa chcú pozerať na televíziu. V nedeľu by bol svedkom, ako rodina ide na svätú omšu a pri obede okrem bežných rečí rozoberá aj čítania, ktoré zazneli pri bohoslužbe. Iste by objavil aj iné veci, ktoré by mu pomohli nájsť zmysel života a Ježiša Krista, takže by zatúžil žiť ako oni a svojim kamarátom by rozprával, že našiel rodinu, ktorá prežíva svoju vieru.

Možno si poviete: A to si videl vo filme pre pamätníkov? Môže vari dnes niekto takto žiť? Alebo si poviete: V našej rodine sa takto snažíme žiť, aj keď to nie je vždy ideálne. Som presvedčený, že poznáte vo svojom okolí rodiny, ktoré sa snažia svoju vieru prežívať a naozaj praktizovať.

Istý portugalský továrnik, majiteľ továrne na mydlo, stretol na ulici istého kňaza a hovoril mu: Kresťanstvo nedosiahlo nič, hoci káže už 2000 rokov, lebo svet sa nestal lepším. Stále ešte žijú zlí ľudia. Kňaz si vtedy všimol deti, ktoré sa hrali a medzi nimi vynikal chlapec celý špinavý od blata a povedal: Mydlo nedosiahlo nič na svete, lebo ešte stále existujú zašpinení ľudia. Továrnik sa bránil: Ale mydlo je osožné iba vtedy, keď sa používa. Kňaz mu prikývol a poznamenal: To isté platí aj o kresťanstve.

Tvrdenie kňaza je veľmi hlboká pravda. Nájdime si v dnešnú nedeľu čas a pouvažujme: Ako je tomu v našej rodine? Žijeme svoju vieru? Prežívam ju aj ja? Nie som hanbou našej rodiny so svojou náboženskou ľahostajnosťou?

Kresťanstvo musíme žiť, my kresťanstvo chceme žiť, preto ho vyznávajme slovami piesne: Tebe žijem, Ježiš môj, tebe Ježiš umieram, v živote aj vo smrti, tebe patriť si želám!