V živote nastanú chvíle, kedy človek musí ukázať „vlastnú tvár“. Nemôže sa za nikoho skryť, na nič sa vyhovárať, ale musí zaujať jasný postoj. No sú ľudia, a možno medzi nich patríme aj my, ktorí takého situácie nedokážu zvládnuť, uprednostňujú výhovorky, vykrúcanie, hnev alebo pozíciu mŕtveho chrobáka. Takej situácii hovoríme, že si človek nasadil masku.

Dnešné evanjelium nám predstavuje človeka bez masky, človeka charakterného a čestného, ktorý svoje vlastnosti ukazuje práve vtedy, keď k dôležitým otázkam musí zaujať jasný a jednoznačný postoj.

V čom sa prejavila Jánova charakterná povaha? Prvým znakom je jeho pokora. Uznajme sami, aké významné postavenie mu Boh zveril? Má ohlásiť Mesiáša. On toto postavenie nezneužíva, ale jasne hovorí: Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnajte cestu Pánovi. U Jána ďalej vyniká pravdovravnosť. Nemá strach pred váženými náboženskými predstaviteľmi, ale jasne ich nazýva hadím plemenom, obielenými hrobmi… A nebál sa ani Herodesa, lebo keď videl jeho nemravný život, napomenul ho, hoci tým vyriekol nad sebou trest smrti. Tu vyniká ďalšia jeho úžasná schopnosť, že pre pravdu je ochotný trpieť, ba aj zomrieť. Nenárokuje si, aby ho Boh dajakým zázračným spôsobom vyslobodil z väzenia, ale nad vlastný život postavil starostlivosť o to, aby národ viedli ľudia morálne na výške, ktorí nebudú dávať pohoršenie. Zachoval si svoju tvár až do chvíle, keď jeho hlavu priniesli sťatú z väzenia a podali Herodiade. Preto Ježiš mohol právom povedať: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Z týchto slov jasne vidíme, že Ježiš si váži tých ľudí, ktorí majú pevný charakter. Môžeme to však povedať o sebe? Sme ľudia bez masky? Sme charakterní?

Ľudia, ktorí prežili klinickú smrť hovoria, že videli svoj život ako na filmovom páse. Presne to by sme mali urobiť aj my a teraz v duchu prebehnúť svojím životom a sledovať, aké boli naše životné postoje. Svoj život si môžeme rozdeliť na oblasť rodinnú, náboženskú, pracovnú, spoločenskú, politickú… a sledovať, ako sme sa v týchto jednotlivých oblastiach zachovali: Boli sme svojim deťom vzorom v našich náboženských postojoch? Môžu povedať, že ich rodičia sú veriaci a pevne si stoja za svojím presvedčením? Dali sme deťom do života zásady, alebo sme ich učili žiť iba v pretvárkach? Čo by povedali o nás kolegovia v práci? Snažili sme sa ukázať, že sme morálni a čestní ľudia? Aké meno sme po sebe na pracovisku zanechali po rokoch práce? Ako sme sa angažovali v spoločenskom živote? Mali sme úprimný záujem pomôcť vo verejných veciach, alebo sme hľadali iba svoju kariéru a osobný osoh? Môžeme o sebe povedať, že sme charakterní ľudia?

Vzorom charakterného človeka bol blahoslavený Ján Pavol II. Keď navštívil africký kontinent, kde je veľa biedy, mnohí možno čakali, že bude vyzývať k revolúcii proti bohatým. Ale on hlásal Ježišovu pravdu a lásku ku všetkým. Isté, že neschvaľoval biedu, ale ani neponúkal krvavé riešenia. Veril, že určitý stupeň blahobytu sa dá dosiahnuť len pokojným riešením. Na druhej strane zasa navštívil aj krajiny s vysokou životnou úrovňou. Tam zasa mnohí od neho žiadali, aby povolil rozvody, oslabil kresťanskú morálku, a tak vlastne prestal byť pastierom Cirkvi. Tamojšia tlač vtedy vypisovala, koľko katolíkov odpadlo od Cirkvi len preto, že pápež nemá pochopenie pre konzumnú spoločnosť. A pápež aj v týchto krajinách hlásal Božie zákony a Ježišovo učenie. Nech prišiel hocikde na svete, pochválil, čo bolo dobré a varoval pred tým, čo mohlo ohroziť náboženský a spoločenský život. Takto sa správal človek, ktorý miloval pravdu a veril, že iba pravda nás môže zachrániť.

Takí máme byť aj my, lebo je to veľkým darom, ak človek nepotrebuje masku a dokáže sa priamo pozrieť každému do očí. Preto aj v tomto týždni prosme v modlitbe o tento dar, napríklad týmito alebo podobnými slovami: Bože, daj, aby som poznal pravdu o sebe a daj mi sily zmeniť najprv seba, až potom iných.