Na niektorých ľuďoch, a možno aj sami na sebe badáme, že sme váhaví, ťažko sa v živote vieme pre niečo rozhodnúť a za niečo sa oduševniť. Cítime, akoby nám chýbali sily, alebo inokedy sme leniví realizovať svoje plány a predsavzatia. Iste, veľký podiel na tom má aj naša povaha, ale nemôžme sa len na ňu vyhovárať, lebo v živote prídu také dôležité okamihy, kedy musíme byť rázni, pohotoví a nesmieme váhať s rozhodnutím.

Príkladom sú pre nás aj apoštoli z dnešného evanjelia, ktorí tiež mali rozličné povahy, ale keď sa išlo o dôležité veci, boli rozhodní a oduševnení. Životne dôležitou výzvou pre nich bola Jánova požiadavka: Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu. Ďalším životne dôležitým momentom bolo, keď ich Ježiš pozýval, aby ho nasledovali. Evanjelista píše: Keď raz išiel Ježiš popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Dôraz treba vložiť na slovo videl, to znamená, že poznal ich charaktery, zovňajšok, prácu aj chudobu, schátralé lodičky a potrhané siete... ale nezastavil sa iba pri týchto prejavoch. Ježiš videl aj do ich vnútra, do ich srdca i do duše. Vedel, že sa dokážu pre neho zapáliť, otvoriť sa jeho slovu a dovolia mu, aby si ich vyvolil. Preto ich vyzval: Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí. Nemýlil sa, lebo: Oni hneď zanechali siete a išli za ním, a to doslova. Šli tam, kam šiel on, odvrátili sa od doterajšieho myslenia, cítenia, hodnotenia vecí a prijali Ježišov spôsob života, spôsob jeho myslenia, naučili sa na svet pozerať jeho očami, ba dokázali sa zrieknuť aj vlastného života, len aby obsiahli život večný.

Zo správania apoštolov plynie veľké poučenie aj pre nás. My tiež sa musíme rozhodnúť, s kým chceme v živote kráčať – s Ježišom alebo sami, jeho cestou alebo našou vlastnou cestou. Možno si nevieme celkom dobre predstaviť, čo sa od nás očakáva a možno sa s obavami spýtame: Mám opustiť rodinu? Dobrú prácu? Priateľov? Odísť do kláštora?... Buďme úprimní, že aj toto od niektorých ľudí Ježiš požaduje, ale tým dá k realizácii jeho plánov aj zvláštnu milosť. My ostatní máme veľké množstvo príležitostí ho nasledovať v každodennom živote, tam, kde nás postavil. Tam sa máme odvrátiť od svetského spôsobu myslenia, prijať jeho evanjelium a otvoriť sa mu, aby mohol neprestajne vkladať do nás svoju lásku. To znamená, že nevystačíme si iba s vonkajšími úkonmi, ako je omša, pôst či občasná modlitba. Takéto kresťanstvo by bolo slabé, lebo by sme ho prežívali iba navonok, naoko, ale nemali by sme ho vo svojom vnútri. Svoju vieru musíme mať hlboko v srdci. Iba vtedy dokážeme realizovať Ježišovu výzvu z dnešného evanjelia v praktickom živote. S ňou sa nedá otáľať, ale treba ju plniť hneď a teraz.

Dokážem to? Zanechám aj ja pre Ježiša čosi zo svojho života a vykročím za ním, alebo mám svojej viery a kresťanského života iba plné ústa a pritom je moje vnútro prázdne?

Istý perzský šach si zavolal k sebe troch mudrcov a položil im ťažkú otázku: Čo je najväčším nešťastím v živote človeka? Prvý odpovedal: Choroba. Druhý: Staroba. A tretí: Najväčším nešťastím je mať smrť pred očami a pocit premárneného života. Jeho odpoveď vyhodnotil šach ako najmúdrejšiu.

My túto odpoveď môžeme povedať aj naopak: Najväčším šťastím je mať pocit z plnohodnotného a šťastného života.

Dnes nám to ponúka Ježiš, keď volá aj nás: Vstať, kráčať za ním, kajať sa a veriť evanjeliu. Rozhodnime sa všetci pre túto cestu!