Stretli sa dvaja spolužiaci z gymnázia 25 rokov od maturity a rozprávali sa o svojich povolaniach. Máš pekné povolanie, keď ako lekár môžeš zachraňovať ľudské životy. Áno, máš pravdu, prikývol lekár. Ale sú aj smutné chvíle, keď stojíš s injekciou v ruke nad človekom, ktorému niet pomoci, ktorý zápasí so smrťou. To je veľmi smutná chvíľa pre lekára, ale aká je pre zomierajúceho?…, nechal otvorenú otázku lekár.

Každý človek je nakazený nevyliečiteľnou chorobou – smrťou. Aj to najmenšie dievčatko či chlapček, aj najstaršia babička či dedko, nosia v sebe smrť. Aký by bol populárny Ježiš a ešte viac Cirkev, keby sa aj dnes opakovalo to, čo sme počuli v evanjeliu: Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. I uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali. Keby sa aj dnes dalo chorému na srdce, na rakovinu, na cukrovku… podať ruku a povedať: Buď zdravý! a on by ozdravel, to by Cirkev získala na príťažlivosti!

Ježiš však netúži po takej popularite Cirkvi, lebo ide ešte ďalej. Neprišiel ohlasovať kráľovstvo zdravia, ale Božie kráľovstvo. Kráľovstvo zdravia majú na starosti lekári, ale kto si vezme na starosť kráľovstvo smrti? Preto Ježiš ide liečiť práve tú nevyliečiteľnú chorobu – smrť. Aj on sám bol ňou nakazený. Ako človek ju nosil vo svojom živote a tiež myslel na svoj koniec. Keď sa blížil až sa od strachu potil krvou a na kríži v trojhodinovej agónii volal: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Lenže Ježiš neprišiel iba prežívať nevyliečiteľnú chorobu – smrť, ale prišiel ukázať recept, ako možno túto chorobu liečiť. Dnešné evanjelium spomína: Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Už chápeme, aký recept je na chorobu – smrť? Priateľstvo s Bohom!

Tento osvedčený recept Ježiš ponúka aj nám. Človek môže premôcť smrť vtedy, keď sa lieči priateľstvom s Bohom. Božia sila spôsobí, že ten, o ktorom ľudia povedia: Smrť ho vytrhla spomedzi živých…, je práve cez ňu prenesený, presadený do života bez konca. A keď ľudia za ním bežia a túžia po ďalšom uzdravovaní, Ježiš hovorí: Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel. Čo Ježiš vlastne kázal? Ľudia, milujte nebeského Otca, lebo cez priateľstvo s Bohom. budú vaše životy zachránené a nebudete sa musieť báť, že smrťou sa raz všetko skončí. Smrť sa stane iba prechodom do novej skutočnosti.

Keby prišiel za nami človek a povedal by, že má zápal pľúc alebo dajakú nákazlivú chorobu, ale pre neho je hlúposť liečiť sa, považovali by sme ho za hrdinu? A čo myslíte, je hlúposť liečiť sa priateľstvom s Bohom, keď každý človek trpí nevyliečiteľnou chorobou – smrťou? Nie je skôr hlúpy ten, kto odmieta tento Ježišov liek? Ježiš včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Vari si myslíme, že my máme inú cestu? Že si povieme: Ráno sa modliť nemôžem, lebo nestíham, musím do práce, do školy, večer zasa nie, lebo som unavený, v nedeľu zasa nie, lebo sa musím venovať koníčkom… Možno viac zarobíš, dostaneš dobrú známku, budeš mať dobrú postavu… ale čo z toho, keď nebudeš udržiavať priateľstvo s Bohom? Oň sa totiž zápasí iba cez modlitbu.

Možno ste čítali román Keď zakvitne rumovisko, v ktorom spisovateľka opisuje svoj vlastný životný príbeh. Dostala správu, že jej muž havaroval a pritom zahynul. V tom čase bola tehotná a otras zo smrti manžela sa preniesol na dieťa, ktoré sa narodilo postihnuté. Dcéra mala neprirodzene dlhé nohy a počas 14 rokov života bola 40-krát operovaná. Vždy, keď jej skracovali nohy, matka to cítila ako zárezy do jej srdca. Napokon jej oznámili, že dcére treba amputovať obe nohy. Operácia stála veľa peňazí, matka nemohla pracovať, keďže dcéra si vyžadovala neustálu starostlivosť, takže bola odkázaná na sociálnu podporu. Raz šla do obchodu a keďže mala namierené za dcérou do nemocnice, vložila si do košíka cukríky. Pri pokladni jej ich predavačka vyhodila a kričala na ňu: Pani, vy neviete, že za žobračenky si nemôžete kupovať cukríky? Dcéra znášala chorobu priam hrdinsky. Rehoľné sestry, ktoré pracovali v nemocnici, ju naučili poznať a milovať Krista, takže ako osemročná bola pokrstená, prijala prvé sväté prijímanie i birmovku. Lekárska veda ju však nedokázala zachrániť, preto matka i rehoľné sestry pripravovali dievča na smrť. Tesne pred smrťou jej matka povedala: Ja si ťa pochovám tu na cintorín a denne budem za tebou chodiť. Lenže dievča sa prekvapene spýtalo: Ale prečo? Veď ja budem u svojho priateľa Ježiša. Načo budeš chodiť za mnou na cintorín, keď ja ťa budem čakať v nebi?! Keď dievča zomrelo, matka vydala takéto krásne svedectvo: Ďakujem Bohu za tieto strašné tragédie. Keby sa mi to nebolo stalo a ja by som mala pekného muža, zdravú dcéru, nikdy by som nespoznala Boha. A takto, hoci som prišla o manžela aj dcéru, dostala som Boha. S dcérkou v nemocnici som prijala krst i ostatné sviatosti. Mám Boha, poznám ho, patrím mu a ľudia, verte mi, že som šťastná! To je obraz matky, ktorá svoj život rieši priateľstvom s Bohom a nevyliečiteľné je pre ňu vyliečiteľným.

Ježiš nám všetkým ukázal cestu, ako liečiť nevyliečiteľnú chorobu – smrť, cez modlitbu a priateľstvo s ním. Prajme si, aby sme boli veľkí v modlitbe, aby modlitba uzdravila náš život.