Moderné vyučovanie v školách nespočíva iba v učených odborných prednáškach, to by žiakov a študentov neupútalo, preto sa pri vyučovaní využívajú rôzne pomôcky, počnúc počítačovou technikou, laboratóriami, exkurziami… Podobne aj Ježiš, keď ľuďom rozprával v podobenstvách, cez ktoré im vysvetľoval tajomstvá Božieho kráľovstva.

V dnešnom evanjeliu chcel poukázať na rast Božieho kráľovstva, ktoré začína nenápadne tým, že do duše túžiaceho človeka zapadne Božie slovo. Tam sa uchytí, ujme, začne rásť, prejaví sa aj navonok a napokon prinesie úrodu.

Ježiš prirovnal Božie slovo k maličkým zrnkám, ku pšeničnému a horčičnému. Pšeničné zrnko všetci dobre poznáme. Horčičné sa v Palestíne získava z kra, ktorý sa vyznačoval rýchlym a mohutným rastom. Ježiš chcel poukázať, že jeho rast začína v tichu zeme, kde sa zrno prebudí, zapustí korienok a vyženie stonku, ktorá mieri k slnku, potom sa bohato rozvetví, zakvitne a prinesie úrodu.

Pánove podobenstvá boli vyrieknuté aj pre nás, preto máme nad nimi uvažovať, porozumieť im a žiť podľa nich. Zasiatym zrnom je Otcovo slovo, vložené do života Panny, do betlehemskej jaskyne, do tridsaťročnej nazaretskej samoty, kde vyklíči, vystúpi verejne na povrch ako bohatý klas, ktorý rozsieva svoje zrná do palestínskej pôdy. My ich síce už roky počúvame v kostole alebo čítame doma pod lampou, čím ich zasievame do svojho srdca. Ale buďme úprimní - častokrát sa to zdá byť akoby bezvýsledné. Stále sme málo ľuďmi a ešte menej kresťanmi, a tak možno strácame trpezlivosť a povieme si: Zo mňa už nič nebude… Nebuďme ale smutní, lebo Božie zrno má niekedy dlhú inkubačnú dobu, a kým sa dostane na povrch, trvá to aj dlhé roky. Spomeňme si na svätého Augustína, ktorý je toho živým dôkazom. Keď však z nás vyrastie klas a naplní sa novým zrnom, je našou svätou povinnosťou, aby sme ho rozosiali do svojho okolia, a tak ho dostala úrodná pôda.

Tak isto si počína aj rodina rodín – Cirkev, ktorá zasieva Božie slovo, podľa Kristovho príkazu, do celého sveta, aj keď vie, že častokrát seje do tvrdej a neúrodnej pôdy. Niekto si pritom môže myslieť, že je to zbytočné a márne, keď Cirkev pre šírenie Božieho slova už vyše dvetisíc rokov trpí, mučeníci prelievajú svoju krv, vierozvestovia pot a slzy a človek sa nemení. Je horší, ako bol, dopúšťa sa na všetkých kontinentoch rovnakého zla: vraždí, smilní, kradne, ohovára, klame… Keď počúvame tieto slová, tiež máme možno dojem, akoby zasiate zrno v tvrdej a neúrodnej pôde dávno odumrelo. Lenže neverme tomu, ale skúsme sa pozerať okolo seba s otvorenými očami a vidieť aj potešiteľné skutočnosti. Okolo nás žijú rodiny, v ktorých vládne vzájomná láska medzi manželmi a deťmi a človek tam naozaj cíti pozemský raj. Sú tu aj jednotlivci, tak duchovne zdatní a krásni, že to až udivuje. Žijú tu aj ľudia, ktorí aj dnes protestujú proti pýche pokorou, proti neviazanosti čistotou, proti obžerstvu a opilstvu zdržanlivosťou… To všetko sú prejavy zasiateho zrna, ktoré klíči a rastie a človek nevie, ani ako.

Petra, keď vodí ráno deti do školy, stretáva Kristínu, ktorá je tehotná a čaká tretie dieťa. Kristína je zjavne unavená. Škola je v údolí a cesta je dlhá a namáhavá. Chcete, aby som vaše deti odprevadila do školy? pýta sa Petra. Udivená týmto návrhom od úplne neznámej osoby ponuku prijíma. Každé ráno sa potom Petra postará o dve deti Kristíny, odprevadí ich do školy a privedie naspäť. Samozrejme, že sa vytvára vzťah a jedného dňa sa Kristína neubráni otázke, prečo jej Petra ponúkla túto službu, hoci sa vôbec nepoznali. Ona jednoducho a pravdivo odpovie, že je katolíčka a podľa nej poskytnúť službu patrí k viere… Kristína je prekvapená. Zdôverí sa, že spolu so svojím manželom sú pokrstení, ale do kostola nechodia. Krátko na to sa obe rodiny stretnú, medzi manželmi sa vytvorí vzájomná sympatia. Kristína poprosí Petru, aby bola krstnou matkou jej dieťaťa. O dva roky neskôr, vďaka jednému stretnutiu, Kristína s manželom prežijú obrátenie a uzatvoria sviatostné manželstvo a teraz sú zapojení do života farnosti.

Neupadajme do malomyseľnosti, pesimizmu a zúfalstva, že pri rozsievaní Božieho slova nič nie je vidieť. Zle by bolo zasiate zrno, ktoré by bolo vidieť na povrchu. Zdanlivo sa síce nič nedeje, keď semeno klíči, ale práve vtedy sa rodí nový, silný život, nová mladosť sveta. To urobila aj Petra z dnešného príbehu, ktorá svojou ochotou a službou zasiala semienko Božieho slova v srdci Kristíny. Ono potom klíčilo, rástlo, až prinieslo úrodu.

To je aj naša úloha, semienka dobra iba zasievať, ale Boh im dá vzrast, počiatok novej úrody, ktorá raz bude bohatá. Myslime na našu úlohu byť rozsievačmi dobra aj v nastávajúcom týždni.